Dedinka ľudí

Ty ten kameň máš?*Spýta sa prekvapene po jeho slovách o východe slnka. Potom sa však zarazí, aj ona predsa sledovávala západy a východy slnka cez ľudský život a prečo by on nemal myslieť len spomienku? Ona si však nepamätá všetky detialy vychádzajúceho slnka, tak prečo by si ich mal pamätať on, keď je starý približne ako ona? Ak nie viac. Po jeho ďalších slovách sa však myšlienok zbaví keď si pomyslí na to, že má o niečo väčšiu nádej vlastniť kameň.*Budem ti vďačná.*Usmeje sa na neho. Ak by hľadala kameň ona a Nicholas majú celkom veľkú šancu nájsť kameň. A ak by našiel Dareth viac kameňov a myslel by svoje slová vážne, má ešte väčšiu šancu. Ale prečo by mala Darethovi veriť? Ona nemá nič čo by mu dala na oplátku a prečo by jej dal kameň zadarmo? A keby aj, prečo by ho mal dať práve jej? A keď neverí Darethovi, prečo by mala veriť Nicholasovi?*Tadialto.*Povie potichu a vykročí naprieč lesom aby zahnala myšlienky, potichu došlapujúc na suché lístie.*

*Má jej povedať pravdu? Ešte nie, nepozná ju zatiaľ až tak dobre a jej ľudský život už možno skončil a ako upírka je určite iná. Ako aj on sám sa zmenil možno sa zmenila aj ona.* Nie, nemám ho, *aký mal zrazu pocit chytiť si náhrdelník aj cez oblečenie a uistiť sa, či ho tam má, no musel sa ovládnuť.* Ale chcel by som ho. Východ slnka som dávno nevidel...a chýba mi to. Ale sľubujem ti, že raz sa naň budeme dívať spolu. *Uškrnie sa a vydá sa cestičkou, ktorú mu ukázala. Cestou siobzerá temné lesy a uvažuje nad všetkým možným.* Koľko je tu vlastne upírov? Mám si na niečo dávať pozor? A tu *otočí sa smerom k dedine, ktorú už dávno opustili.* v tej dedine iba lovíte, či sú tu aj iné bohom zabudnuté miesta? *kopec otázok, ale zatiaľ pôjde na to pomaly.* A máš niekoho?

*Takže ani on ten kameň nemá. Škoda. Chcela ten kameň vidieť, chytiť ho, vyskúšať a po tristo rokoch sa aspoň chvíľu pozerať na východ slnka. Nechce čakať, nechce ho hľadať, možno je príliš nedočkavá, netrpezlivá, ale dala by čokoľvek za to, keby ten kameň získala bez zbytočného hľadania, aj keď len požičaný na pár minút, na jeden východ slnka.*Sľubuješ?*Zopakuje to po ňom so zvláštnym zábleskom v očiach, ktorý sa v nich už dlho neobjavil. Dá sa to nazvať štastie? Možno.*Beriem tvoj sľub vážne.*Usmeje sa a kráčajúc prejde bruškami prstov po kôre stromu ako to robila cestou z dediny predtým, než ho stretla.*Myslím že je tu dosť upírov. Zatial som videla len pár, žiadny z nich sa nezdal veľmi nebezpečný. Ale určite tu nie sú len taký.*Aj ona sa otočí smerom k dedine a zahľadí sa na ňu pomedzi početné stromi.*Žijú tam len ľudia.*Odvetí, určite si domyslí že má pravdu a že slúži na lov. Mysľou jej prejde koľko ľudí tam ona sama zabila. Ich smola. Po jeho poslednej otázke sa lesom rozoznie jej tichý smiech. Nemohla si ho odpustiť. Neodpovie však, len pokrúti hlavou keď sa jej v mysli zjaví tvár Nairrena. Musí zabudnúť, on by predsa chcel, aby bola štastná.*

*Svoje sľuby berie naozaj vážne, len ho zarazil jej pohľad plný smútku? Sklamania? Práve ju oklamal, ale je len opatrný, aby nespravil v novom prostredí nejakú chybu, ktorú by potom sľubil.* Čestné, ak to nedodržím, tak mi môžeš prehnať kolík srdcom a tie otrepávačky okolo toho tiež...ale srdce si nechaj na pamiatku, lebo ťa milovalo, *povie s ironiou v hlase, no len on sám vie, že to myslí celkovo vážne. Pohne sa krokom vpred. Radšej by sa rozbehol, ale tento pomalý krok má svoje čaro. Môže sa obzerať okolo a skúmať všetko.* Takže to je naše miestečko na jedenie. Radšej budem chodiť inde. Na krv v malých množstvách som si už zvykol. Ako nováčik tu nebudem brať stravu vám, ktorí ste tu dlhšie, * zažartuje, no naozaj má v pláne sa v mestečku zdržovať čo najmenej. Keď naňho prídu chúťky aj desať ľudí je mu málo. Ale niekedy vie vyhladovane bez krvi vydržať dosť dlho. Neraz sa mu stalo, že ho zavreli medzi štyri betónové steny a tak sa ho pokúšali zabiť bezcenní ľudia, ktorí nakoniec samy skončili mŕtvy.* BEz záväzkov? hmm...že ťa tu ešte nejakí mladý upír nezbalil.... Škoda, že ja sa do vzťahov nehrniem, *žmurkne na ňu a vykročí vpred omnoho rýchlejšie - chce tam byť čím najskôr.*

Ako si želáš. Ak to nedodržíš, pozrieš sa na východ slnka bez kameňa. Vieš, bolo by škoda zabiť ťa.*Uškrnie sa nad tou iróniou, ktorú počuť aj z jeho aj z jej hlasu.*Myslím, že to veľmi vadiť nebude. Tá dedina je celkom veľká a nemyslím si, že niekedy celkom vymrie.*Napadne ju, čo by to bolo, keby sa to stane. Tá dedina sa dá považovať za jediný zdroj potravy v okolí-ak neráta husté lesy, ale predsalen krv zvieraťa nie je taká dobrá. Možno potom by sa upíri napádali navzájom. Zúfalé situácie vyžadujú zúfalé riešenia, no nie?*Tak to býva, keď sa človek... alebo skôr upír vyhýba spoločnosti.*Prehodí s úškrnom-vzácnym pre jej väčšinou chladnú povahu a zlú náladu. Dnes však nemá dôvod, nie keď stretla súčasť jej ľudského života, ktorá sa ako jedna z mála ráta medzi pomerne štastné spomienky.*

*Trošku sa zamyslí, tie jej keci ju vôbec netrápia, no akože ho to zaujíma moc - veď ju nevidel strašne dlho a tie hlboké city z minulosti ožívajú zas a znovu, keď si predstaví, žeby s ňou mohol byť celú večnosť. Avšak..trošku sa pobaví....* Vieš čo? *prudko zastaví, pritisne ju čo najsilnejšie o strom a zadíva sa jej do očí, kde možno panuje šok, či nechápavosť.* Večer sa vrátim..... to vieš za chvíľku je ráno a ja musím spraviť jednu vec ešte, *prejde jej čo najjemnejšie prstami po perách. Povzdychne si slastným povzdychom a uvažuje svoje možnosti. Zvažuje svoju situáciu aj jej. Vie dobre, že dlho nevydrží v žiadnom vzťahu a ona je preňho niečo ako kamarátka - stará láska z rokov, no chce to. Priloží opatrne svoje pery na tej jej a na chvíľku zastane. Premeriava si každý svoj pohyb, aby neurobil chybu. Bozk pomaly prehĺbi, je to pár minút takej "perovačky" ktorá je pomalá, možno až príliš. Až po tých pár minútach sa od nej odtiahne, na perách mu pohráva neurčitý výraz a len ju pohladí palcom po líci.* Ešte sa uvidíme, *vtom svojou zbesilou rýchlosťou zmizne v záhyboch lesa, kde sa pomaly začína objavovať niečo podobné svetlu.*

*Hlava sklonená, oči akoby skúmali dlaždice pod jej nohami, vlasy jej vietor fúka do tváre. Neuvidí ho teda, to nie. No naopak ho ucíti. Ovanie ju tá známa vôňa, ktorá teraz kontrastuje s tou dávkou sviežej krvi, čo preteká žilami živých všade okolo nich. Oni dvaja tu nezapadajú. Mŕtvi a predsa živí, istým spôsobom. Ironické, presne také ako to bývalo aj predtým, len ona to nechcela vidieť. Dnes je pre ňu ten rozdiel medzi nimi dvoma a ostatnými ľuďmi v dedine priepastný. A tak jeho slová, no i tá myšlienka vyvolajú na jej tvári úsmev. Nie tak celkom úprimný, akýsi šibalský s tichým nádychom sarkazmu, keď konečne zdvihne pohľad a spomalý svoj krok zadívajúc sa na to, ako ležérne sa opiera o stenu. Takmer zabudla na to, aký impozantný pohľad na neho býval. Pre ľudské ženy stelesnenie mužskej dokonalosti. Poznamená si v mysli s úškrnom, no prikývne mu na znak pozdravu, aj keď on v sebe toľko slušnosti nemá.* Hmm, dobrá otázka. Povedzme, že ženu, ktorú to už v tom ohradenom priestore nebaví. * Hlavou mierne kývne smerom k mestu za sebou a zároveň tým odhrnie vlasy zo svojej tváre.* A teba sem kto prinieslo? Sám Lucifer? *Poznamená rovnako ako on zdvihnúc obočie, akoby chcela skopírovať jeho výraz. Nie žeby jej to vyšlo stopercentne, no snaha tam je.*

*Hlavu nakloní mierne nabok len ho sledujúc ako mieri k nej. Žiadne výstražné signály, žeby mala zdrhnúť, žiadne varovania nebezpečenstva. Buď je už jej intuícia tak otupená nudou, alebo to on skutočne myslí vážne s tou zábavou. No ona zvrášti obočie zamračiac sa na neho.* To je to až tak vidieť? * Nezabráni ale tomu, aby sa jej pery zas nezvlnili, ťahajúc jej kútiky dohora, keď si ju tak premeriava. Možno nebola jediná, čo trčala v poslednom čase doma, na jeho tvári totiž tiež žiari status čírej nudy. A v tomto má fakt pravdu, obaja potrebujú zábavu. Obaja potrebujú niečo, čo by ich priviedlo na iné myšlienky, alebo najlepšie, do stavu nepremýšľania celkovo. Obaja už mali problémov dosť, niekedy skrátka príde aj čas na odmenu... A tak len mykne ramenami ospravedlňujúc sama pred sebou svoje rozhodnutie, no okamžite ako sa on pohne z miesta, dávajúc jej na výber či chce ísť, sa vyberie za ním rýchlejším krokom, aby sa dostala na jeho úroveň. Po tom už len so svojím hravým úškrnom sa zakvačí o jeho ruku v geste, ktoré je staršie ako sám čas a zvedavo sa na neho zadíva.* Tak, čo konkrétne máš v pláne?

*Lailah v organizovaní zábavy nikdy nesklame, to je ďalšia vec, na ktorú takmer stihla zabudnúť odkedy sa nevideli a rozhodne na ňu zabúdať nemala potom by netrčala celé dni doma ale radšej potlačila tú svoju averziu voči nemu a zašla by za ním. Teraz jej ale slovo averzia v spojitosti s ním nehovorí nič a ona prikývne na znak súhlasu.* Dobrá kombinácia, navyše galantnosť ti svedčí. Aj keď jemne predstieraná. *Zaškerí sa započúvajúc sa do zvukov hudby pred nimi, vôbec sa nezaoberajúc tým kam idú. Nechá to na ňom. Pre dnešok sa asi rozhodla veriť mu. Možno hlúpe rozhodnutie a minimálne ľahkovážne, no nič to nemení na tom, že bude zábavné. Strhne sa, keď zrazu zastane, no nechá ho nech sa vyvlečie z jej ruky.* Fajn, ako povieš. *Prevráti nad ním mierne očami, no pokojne sa zadíva na to ako vyskočí na strechu. Za počúva sa do diania vo vnútri, no hlasom nerozumie, zaregistruje až preladenie hudby a kroky blížiace sa k dverám, zatiaľ čo ona sa prechádza zo strany na stranu pred nimi. Prudko sa ale otočí k nim, keď sa otvoria a so smiechom sa zadíva na chalana pri Lailahovi.* Súkromný večierok? Rada! * Natiahne sa za Lailahovou podávanou rukou nechajúc sa stiahnuť do vnútra a zatresne za sebou dvere.* Myslíš, že by som ťa teraz odmietla? *Naráža na podmienky v akých sa nachádza obkolesená nudou a keď to porovná s týmto, tento návrh je jednoducho neodolateľný. Žmurkne na neho natiahnúc ruku k chalanovi, ktorý sa jej bezmyšlienkovite chytí a ona prstami prejde po jeho zápästí vyžívajúc sa v tom splašenom tepe jeho krvi. Ak po niečom dnes túži tak je to toto i keď vie, že to nie je správne.* Takže prvou na zozname bola krv, však? *Prehodí Lailahovi i keď pohľad ma upretý na krčnej tepne toho úbohého chlapca.*

*Zaškerí sa, odpoveď "čo len budeš chcieť" jej totiž viac ako vyhovuje. Vlastne sa jej veľmi páči myšlienka, že stačí povedať a dostane čokoľvek. Pár plánov na zrušenie nudy totiž odložených má. V tej chvíli už ale nechá na tvári šarmantný úsmev a potiahne chlapca ďalej do miestnosti. Žmurkne na slečinku pri Lailahovi, keď na ňu ona zazrie a veselo sa zasmeje, keď prejde k drevenej komode, na ktorej je len pár kníh. Z toho si ale nerobí problém, jednoducho ich plynulím pohybom ich zhodí na zem a vysadne na ňu s laškovným úsmevom a zvodnym pohľadom upretým priamo do oči chlapca.* Poď ku mne... * Vzduch okolo nich sa zachveje a oteplí pod napätím jej schopnosti. Lákavo k nemu natiahne ruku povytiahnúc látku červených šiat vyššie na stehná provokujúc jeho mužské zmysli. No nebolo to potrebné, on jej okamžite podá ruku a prejde k nej odhrnúc jej tmavé vlasy z tváre a palcom jej prejde po perách. Ona ale ignoruje ten sexuálny podtón v tom a len si užíva to teplo jeho dotyku, čo sála do jej studenej pokožky. * hej, dam si.* prehovorí smerom k Lailahovi a natiahne sa po fľaši, ktorú jej podáva. Ani sa neobťažuje pozrieť sa na to aký je to alkohol. Skrátka si priloží fľašu k peram a poriadne si odpije. Na dnes sa dobrovoľne vzdáva svojej dobrej stránky.* Ďakujem. * zaškerí sa na neho no fľašu položí len vedľa seba, keďže práve dostala skvelí nápad. A tak len ľahko siahne dozadu na mašľu čiernej stuhy, ktorú mala previazanú cez pás a dá ju dole zadívajúc sa chlapcovi do očí. Len sa líšiacky usmeje a natiahne k nemu ruky akoby ho chcela objať, no cez oči mu previaže, ten pás satenu. Očný kontakt už nebude potrebovať, začína totiž zábava.*

*Krv jej v jednej chvíli poblázni všetky chuťové poháriky. Vhrnie sa jej do úst až si je takmer istá, že svojím nerozvážny uhryznutím poškodila chalanovu aortu. Nemala zálusk práve na tak, veľkú žilu, minimálne nie hneď. Možno ho ani vlastne nechcela zabiť, i keď vlastne to popierala už len celá tá hra. V podstate mu chcela poskytnúť posledný pocit rozkoše pred smrťou. Zastretím jeho zraku spôsobila zostrenie ostatných zmyslov. Skrátka len chcela, aby si viac vychutnal jej dotyky, chuť, vôňu i slová, ktoré mu zašepká ako posledné. Ak sa však teraz neodtiahneš už mu nepovieš ani len zbohom. Pripomenie si, cíti totiž aký je zrazu malátny a na nohách ho už drží v podstate len ona. Vydýchne, prehltnúc poslednú dávku krvi a zdvihne mu tvár prudko si zahryznúc spodnej do peri. A v tej chvíli, keď sa k nemu nakloní a spojí ich pery v niečo, čo by sa skrátka podobalo na bozk, ho nechá piť jej krv zo svojich pier. Keď si to tak rozoberie v mysli, je to priam romantické, jej ale ide len o to, dostať nejakú upírsku krv do jeho krvného obehu, aby sa rana nad srdcom aspoň čiastočne zacelila. "Bozkávajúc ho" sa ale započúva do zvukov, ktoré sa šíria z gauča a potom aj následné Lailahovo povestné "ups" a ona sa uškrnie zdvihnúc pohľad jeho smerom a odtiahne sa od mladíka. Musí uznať jedno, to, že vníma Lailaha s tým dievčaťom a fakt, že čerstvá krv prúdi v jej žilách, v nej zrazu vzbudzuje aj túžbu po iných veciach - primitívnejších, nie výsostne upírích. Zasmeje sa ale a chlapca odtlačí ďalej po Lailahových slovách. Zoskočí dolu z komodu, chalana potiahne za ruku, aby ho usadila do kresla a jeden z tých opovržlivých pohľadov venuje slečinke, predtým ako prejde k Lailahovi.* Zabav ho trocha. * Prikáže jej kývnuc hlavou k chlapcovi v kresle a obkročmo si sadne Lailahovi na nohy šaty tým vytiahnúc ešte vyššie, aby to bolo pohodlné.* Ľudské ženy ti snáď nestačia? *Spýta sa pobavene ešte viac rozhrnúc košeľu, ktorú už rozoplo dievča a skloní sa k jeho hrudi, keď jazykom dráždivo prejde po jeho svaloch, no za jediným cieľom - obliznuť kvapky ženskej krvi, ktoré tam kvapli, keď pil z toho dievčatka. Perami však vyjde cez jeho sánku až k jeho uchu.* Ale jedno si sa ešte stále nenaučil - povedať prosím bez irónie. I keď aj to by som si mala vážiť, však? * Zašepká perami sa obtierajúc o jeho ušný lalôčik, no rukou skĺzne k jeho džínsom prstami prechádzajúc medzi gombíkom a zipsom. Asi fakt prišla o rozum.*

Iste. *Uškrnie sa na tom, ako sa jeho svaly napnú, aké iskri hrajú v jeho očiach, ako na ňom veľmi vidieť, že premáha túžbu. Vie si predstaviť, že ktorákoľvek žena i upírka, by dali čokoľvek za to, aby mohli byť v jej pozícii. A vlastne by to dosť pravdepodobne urobila aj ona. Ak vezme Lailaha len po fyzickej stránke - je dokonalý - a to je skrátka nepopierateľné. A ona prudko vydýchne, keď jej potiahne vlasy dozadu, dráždiac každý centimeter jej pokožky svojimi bozkami. Niekedy by ju naštvalo, že ju chce takto ovládať, teraz sa ale úplne poddáva jeho vôli a spaľujúcej túžbe, čo v nej vyvoláva. No aj tak sa jej podarí po chvíľkovom hraní sa s látkou roztvoriť gombík na džínsach a o chvíľku nato aj zips, čo spôsobí to, že jej prsty hravo preniknú ešte bližšie k jeho telu a ona si oblízne pery, ktoré sú zrazu suché a volajú po tom, aby ich niekto bozkával, keď na nich zaschýna jej vlastná krv. V tej chvíli, ale pocíti, že tlak z jej vlasov zmizol a ona sa zadíva Lailahovi do tváre, keď ju pritlačí na chladný povrch steny. Ďalší prerývaný nádych a ona prikývne.* Príliš dlho...* Nohy v členkoch skríži za jeho chrbtom pritlačiac sa bližšie k jeho panve pohybujúc bokmi, túžiac po tom aby sa prestal ovládať. Rukami náhle strhne košeľu z jeho pliec a sťahuje ju pomaly nižšie, až kým nezostane ležať na zemi pri ich nohách. Tí dvaja ľudia za nimi sú jej absolútne ukradnutý podobne ako celý svet. Zdvihne Lailahovi bradu dravo sa pustiac do jeho pier v bozku, ktorý je presýtený vášňou a túžbou. Po chvíli sa ale jemne odtiahne no pery stále drží na tých jeho, keď sa z jej pier dostane šepot.* Vyzleč ma, chcem ťa.

*Vrie v nej presne ten čas, čo strávila doma sama, znova odcudzená svetu, schválne zavretá pred všetkými. Tá túžba, ktorá sa za tu dobu dokázala nahromadiť v jej upírskom tele a teraz srší na všetky strany prebíjajúc sa cez jej pokožku energiou čo prúdi okolo nich dvoch. Len sa ticho usmeje, keď pocíti na chrbte jeho ruky, keď začuje praskajúcu látku šiat. Teraz je jej skutočne jedno koľko vlastne za ten zbytočne drahý špás vyhodila. Aj tak sa však zaškerí.* Ten návrhár by asi nebol šťastný, že takto dopadli.* Jej smiech ale zastaví to, ako prudko ju pritlačí na stôl a ona sykne, keď sa jej sklo rozbitých pohárov zaryje cez pokožku do svalov. Cíti krv ako preteká cez stovky maličkých neškodných rán, ktoré pod ňou tvoria lákavé kvapky krvi spájajúce sa do červenej mláčky, čo pokryje malú časť stola. Zvláštne, že jej vlastná krv jej tak vonia a možno ani nie. Je totiž poriadne mimo, keď zostrenými zmyslami vníma každý Lailahov bozk, čo prekryje jej odhalenú kožu. Dokázala by tu stráviť večnosť, aj keď ju sklo reže na chrbte. No byť neaktívnou pozorovateľkou rozkoše nikdy nebolo tak celkom jej. Preto ho dlaňou trochu odtlačí, keď mu ju položí na hruď a uškrnie sa, keď nakloní hlavu a začne ho bozkávať na krk, zatiaľ čo jej nohy šikovne sťahujú jeho nohavice stále nižšie. V tej chvíli ale jej padne do dlane väčšia črepina skla a ona ju nenápadne zdvihne k jeho hrudi urobiac tenkú reznú ranu cez jeho pravé rameno.* Hneď to ti vonia ešte lepšie. *Zasmeje sa, keď z rany vyjde jeho krv a ona ju lačne oblízne z jeho pokožky.*

Čo ťa nezabije to ťa posilní a ja sa ťa rozhodne nechystám zabiť. *Zaškerí sa na jeho sťažovaní sa, keď si zvodne prejde jazykom po perách vychutnávajúc si zvyšky jeho krvi. Ani si teda neuvedomí, že sa ju Lailah práve snažil presunúť inam, kým nepocíti vzduch a neuvedomí si, že práve padá na neho. Rozosmeje sa, tak hravo, akoby v skutočnosti o nich nešlo. Akoby sa pred dnešnou nocou nerozišli rozhádaní a stretli sa zas až teraz. Nie, akoby všetko bolo tak, ako kedysi - keď mu verila. Smiech však stopne ešte viac sa pritlačiac k jeho telu, keď mu ľahko prejde nosom po líci a zadíva sa mu do očí.* Máš pravdu, ani jedno z toho to nebolo. Ale odpúšťam ti to, kvôli jednej veci - svedčí to totiž o tom, že vďaka mne zabúdaš na okolitý svet. *Nahodí sebavedomý výraz, keď ho v sekunde uhryzne do spodnej pery a nechá sa prevaliť na chrbát. Absolútne je nezáleží na tom, že je dole, absolútne jej nezáleží na tom, že sa tí dvaja na nich už opäť dívajú. Lailah totiž nie je jediný, čo zabúda na okolitý svet. A ona si len užíva ten kontrast jej rozhorúčenej pokožky a krvi na chrbte a studenej podlahy pod ňou. Prsty jednej ruku mu zapletie do vlasov, potiahnúc si jeho pery zas blízko k svojim. A druhou rukou mu prejde po chrbte až ku kostrči a látke slipov, čo jej už ako jediné bránia na dokonalý výhľad na Lailahovo nahé telo. To však nie je veľká prekážka, a pre upírku vôbec nie. Preto jednoducho zastrčí prsty za ich lem a jednoduchým pohybom mu ich stiahne dole, keď mu rukou prejde cez zadok až na zadnú stranu stehna.*