Svätyňa krvi

Znova sa usmievate. * Povie s radosťou v hlase. Niežeby o tom nevedela, ale jej úsmev sa mu páči. Možno to nakoniec nie je také ťažké, naučiť ľudí žiť prítomnosťou. Možno by to mohol vziať za svoju povinnosť, prácu, robiť ľudí šťastnejšími a toto je jeho prvý prípad. Mladá žena žijúca minulosťou... priam ukážkové. Diabol s dušou anjela.
Jeho fantázie na chvíľu prekročia hranice reality a ónyxové oči sa stratia v budúcnosti, rozmýšľajúc nad osobami, ktoré potrebujú pomoc, osôb ktorých je veľa, dosť na celú večnosť. Možno tak chce ukryť spomienku na Katherine, jedinú osobu ktorú teraz nenávidí... osobu pri ktorej sa končia jeho nádeje do budúcnosti. Znova pristane na Zemi, uvedomiac si, že upírke nemusia jeho výpadky pripadať normálne. * Prepáčte.* Oči sklopí k zemi. * Občas sa zasnívam. Stáva sa mi to čím ďalej, tým častejšie. V podlsednú dobu...

Asi áno. * Odvetí ticho, akoby si nebola istá svojou odpoveďou. Ten úsmev si neuvedomila. Nespôsobila ho ona a teraz sa cíti v rozpakoch z toho, že ju vidí usmievať sa.* Zdá sa, že to teda minule nebolo tým miestom, ale vami... Cítim sa zahanbene, že to viete. *Tvár skloní k zemi, aby jej nevidel do očí, pretože tie slová sú možno úprimnejšie ako plánovala. Keby nebola upírom, tak by sa určite začervenala, no aj keď to nie je možné je rada, že jej tvár aspoň z časti zakrýva čierny zamatový závoj jej vlasov. Pohľadom znova skúma štruktúru podlahy, ako keby to bolo náramne zaujímavé. Akoby to nebol len starý kameň a hlina ale prastaré nápisy vyryté do dlážky, udržiavajúc skryté tajomstvo dávnych mudrcov. Lenže aj napriek tomu, že sa naučila ovládať, pri ňom je to zrazu stratené, akoby zabudla na všetky svoje zásady zdvihne pohľad späť k jeho tvári, no jeho oči sú zvláštne zasnené, upreté na výjav, ktorý vidí len on sám.* Nič sa nestalo. Myseľ upíra je príliš veľký priestor a nie vždy sa dá zamestnať, len pozemskými vecami. Z vlastnej skúsenosti, viem o čom hovorím.* Pousmeje sa a potom sa obzrie okolo seba, zdá sa, že si až teraz vlastne uvedomila, kde je. Múr, ktorý ich obklopuje z jednej aj z druhej strany vytvárajúc priechod sa jej zdá veľmi známi a pritom musí chvíľu premýšľať, čo tu vlastne robí, avšak ešte menej rozumie tomu, čo tu vlastne robí on...* Mimochodom, čo vás privádza na toto miesto? * Spýta sa zvedavo a už sa pred ním ani nesnaží správať ako tá diskrétna osoba, ktorej sa nič okolo nedotýka. Aspoň pri takýchto príležitostiach, môže znova objaviť samú seba.*

V mojej dobe to bolo pre ženu neuveriteľné poníženie.* Vysvetlí potichu ako dôkaz, že sa v skutočnosti má za čo hanbiť. Jej matka by jej toto stretnutie ani najmenej neschvaľovala. Už len to, že zas tu boli sami, na opustenom mieste, že sa tak otvorene rozprávali. Vtedy by už len jeden pohľad na jeho tvár bol nemravný, mnohý by ju považovali za ženu, ktorá nevie, čo sú to zábrany a slušnosť. Našťastie je doba teraz iná, škoda len, že ona vo svojom vnútri je stále rovnaká a dookola si opakuje, že jej matka by na ňu za to hrdá nebola. Akoby porušila pravidlo, ktoré mala zakódované hlboko v mysli, no najhoršie je, že jej to až tak veľmi nevadí, nie pokiaľ je tu on...* Neviete? * Jej obočie sa miernym prekvapením zdvihne a zamyslene si ho premeria. Je síce jedna vec, že nevie, čo tu robí ona, to sa jej stáva často, keď sa snaží nemyslieť a zrazu sa objaví na mieste, kde ani nechcela ísť, no je iné, že celkom nevie, čo tu robí on. Nezdal sa jej taký pomätený, ako sa zdá ona sama sebe, preto jej to nesedí. No potom sa jej potvrdí, že skutočne taký pomätený nie je. Usmeje sa a prikývne.* Dobre, tak, čo mi môžete ukázať? * Spýta sa zvedavo a pohľadom zablúdi k chodbe pred ňou.*

Doba sa posunula. * Odpovie potichu, sondujúc ju pohľadom. Chcel by ju pochopiť, pretože tie mreže cez ktoré sa díva na svet nedávajú zmysel. A pritom má kľúč aj zámku, len sa ho bojí použiť. Ľudia, ktorí by ju mohli obmädzovať tu nie sú, iste zomreli už dávno, no aj keby žili, nedokáže pochopiť kde vzali silu, hlúposť a odhodlanosť ovládať upíra. * Neviem to povedať. * Vysvetlí jej to podrobnejšie. * Niečo, čo zatiaľ videlo len málo ľudí. * Nechce aby to vyznelo, tak ako to vyznelo. Zamračí sa. * Poďte za mnou...

*Ten tichý duch úsmevu sa vyparí, keď jej povie, že doba je skutočne iná. Ani nevie prečo sa stále upína k minulosti, keď vedela žiť s prítomnosťou, vedela kráčať cestou k budúcnosti, no je pravda, že vtedy mala po boku jeho. Odkedy je preč jej čas sa vrátil dozadu, s ním a zároveň bez neho. Je väzňom svojej ilúzie a pritom o tom sama ani nevie. Akoby potrebovala sprievodcu, alebo aspoň značku, tabuľu, či hoc len šípku, aby vedela kam ísť ďalej. A pritom nikoho a nič nevidí nie vo svojej mysli, či vnútri, ktoré bolo príliš dlho zakryté za oponou samoty. Akoby ju od vonkajšieho sveta oddeľovala zvukotesná stena, ktorá zabraňuje tomu, aby jej volanie o pomoc niekto vyslyšal... Čo videlo len málo ľudí? Čo má na mysli? Aj keď ju jeho zamračenie trochu vyvedie z rovnováhy, prikývne.* Dobre. * Zamrmle ticho a vydá sa za ním pričom zrazu má v hlave zas ten známy chaos. Príliš veľa otázok bez odpovedí, otázok, ktorými sa ale bojí narušiť ticho.*

*Všimne si zmenu v jeho pohľade, keď sa tie známe milé iskričky vytratia, všimne si, že atmosféra ochladla. Akoby zrazu pred sebou znova stáli dvaja cudzí ľudia, ktorí sa v živote nevideli, ktorí nemajú a ani nechcú mať nič spoločné. Avšak dobre vie, že to je ňou, že sa správa príliš hlúpo na to, aby to on mohol večne tolerovať. Chápe ho a pritom chápe aj samú seba, vie, že má dôvod na toto opatrné, uzavreté a miestami až hlúpo pochybovačné správanie. Vie, že jej život bol plný sklamaní a možno už nechce ďalšie riskovať. Lenže na druhej strane musí priznať, že to bol vždy práve risk, ktorý jej do života vniesol svetlo.No napriek tomu ticho nepreruší, pokojne kráča za ním a snaží sa v mysli upratať vzniknutý neporiadok. Tento však už nespôsobila minulosť, tento chaos je celkom iný ako tie predošle, tento majú na svedomí bližšie spomienky, spomienky na vodopády, spomienky na chlapca s čiernymi očami, ktorý ju teraz vedie bohviekam a pritom mu ona ho bezhlavo nasleduje. Tie myšlienky nevyvolávajú bolesť, skôr neistotu, ale aj tak ich musí potlačiť, inak by nebola schopná kráčať - aspoň nie s pokojom. Rukou sa znova chytí steny a do mysle si vrýva štruktúru jej povrchu, akoby si nechcela cestu pamätať zrakom ale hmatom. Niekomu by to pripadalo divné, no jej to pomáha koncentrovať sa a prekonať priepasť, ktorú medzi nimi utvorila. No aj napriek tomu sa jej ústa otvoria niekoľko krát, akoby bez príčiny, nevydá ani hláska a je rada, že kráča za ním inak by si asi pripadala trápne, keby ju videl... Keď zastane zvedavo si ho premeria ako sa prstami dotýka stropu, no pochopí vo chvíli, keď v jeho očiach blikne niečo ako víťazoslávny záblesk a tajne dvere sa preklopia navrch.* Tajné dvere? * Vyjde z jej pier v úžase a v mysli sa pousmeje nad svojou hlúposťou, mala pocit, že tu už pozná všetko, že Vampíria ju nemôže prekvapiť. No ako sa ukázalo Vampíria má prekvapení viac ako dosť. S vďačným pohľadom príjme jeho ruku, druhou sa zaprie o drevenú podlahu domu nad ňou a vytiahne sa hore sadnúc si na okraj otvoru.* Ďakujem. * Zašepká potichu a so zvláštnym pocitom sa jeho ruky pustí. Nevie čo to je, nedokáže to pomenovať, no musí sa nad sebou uškrnúť. Čím ďalej tým viac prestáva rozumieť aj sama sebe. Chytro sa však postaví a opráši si látku šiat, aby si nevšimol jej ďalší výpadok. Porozhliadne sa okolo seba. *Kde to sme? * Spýta sa polohlasne s pohľadom upretým na starú stenu domu a skúša sa rozpomenúť, či tu niekedy nebola, no nepríde jej to známe, nie z tejto perspektívy.*

U mňa doma. * Domov. To slovo mu príde zvláštne neznáme a ironické, akoby sa ho už netýkalo, akoby staré trosky domu nemali nič spoločné s rokmi detstva a puberty a predsa sú tak známe, priateľské a pritom kruté keď si spomenie čo všetko sa tu odohralo.
Očami skontroluje interiér, ktorý sa od jeho poslednej návštevy oveľa nezmenil. Vidí rozbité okno a zakrvavené črepy na hnedej podlahe, pamiatka po Katherinenej návšteve. Nikdy si nemyslel, že dokáže byť tak nenávistný, tak beštiálny, žeby mu hrdlo tak prahlo túžbou zabíjať. Potom posteľ jeho rodičov a ďalšie dvere ukrývajúce izbu jeho a Carrie. Dve sedačky s lacným poťahom, kuchyňa a malý stôl, to všetko natlačené v jedinej miestnosti, až sa čuduje ako sa tu mohli štyria pomestiť. A na sedačke, akoby len spali, tak ako si ich pamätá zaživa leží žena a muž. Obidvaja bledí, bez jedinej kvapky krvi a tiež mŕtvi. Nevie čo im Katherine spravila a ani ho to nezaujíma, ale možno by jej mohol byť vďačný že odvtedy sa ich tváre nezmenili, že červy nemajú chuť na ich chutné mäso. Matka - plavovlasá, s dlhými mihalnicami, ktoré zdedil po nej, jedinej fyzickej spomienke, ktorú po nej zdedil. A tiež modré oči, navlas rovnaké ako má žena stojaca veďla nej. Vedľa matky leží jeho otec, muž v zrelom veku, priam staršia replika jeho samého. * Nepozeraj sa tam. * Povie potichu, cítiac ako sa mu hlas zlomil, zložil, základy budované tak ťažko spadli akoby boli z piesku. Ale je to len ďalšia skúsenosť, ktorá ho nemôže zabiť, iba posilniť. Otočí sa im chrbtom a pred ním stojí kozub s rodinnými fotkami, prevažne on a ona. Malá v rozkošných šatôčkách, veselá a šťastná a on, z čias dávno minulých. * Toto je dôvod, prečo sa schovávam práve v tých chodbách. Toto je dôvod, prečo som spadol na dno a ona je kameň ktorý ma nepustí na hladinu, pretože pokiaľ ona žije, ja to nedokážem. Pretože nedokážem pochopiť a už tobôž nie odpustiť. * Zrak stále nespúšťa z ich fotiek. Nechápe akoby mohla hocijaká, živá či neživá existencia z vlastnej vôle zničiť niečo takéto. Len kvôli vlastnej vášni, kvôli smädu. ( http://johnny-depp.org/galleries/photosessions/1992/1992-weber/weber05.jpg , http://johnny-depp.org/galleries/photosessions/1992/1992-weber/weber02.jpg , http://johnny-depp.org/galleries/photosessions/1992/1992-weber/weber10.jpg ) *

(( oprava linkov (A) http://24.media.tumblr.com/pU1p3ehaPp51u0vlMc3nzar4o1_500.jpg , http://3.bp.blogspot.com/_-fR_AYm3P9o/S8iRA2HJSAI/AAAAAAAAAOw/lVZoEt-kRxQ/s640/megan003.jpg , http://27.media.tumblr.com/tumblr_kqh00zmiXS1qz9qooo1_500.jpg ))

*Dych sa jej zasekne v hrdle, keď prehovorí. U mňa doma. Tá veta sa jej prehráva v hlave a aj keď má na prvý pohľad jasný význam, ona má pocit, že jej dobre neporozumela. Nechápe ako môžu byť u neho, ako môže byť jeho dom prístupný upírom, no na druhej strane, už len to slovo domov. Pre ňu je príliš vzdialené, pochované hlboko v jej srdci, aby mu nikdy nikto a nič nemohlo ublížiť. No keď sa porozhliadne po miestnosti, všimne si poškodenú stenu, rozbité okno a ďalšie stopy zápasu. Lenže jej pohľad upúta najmä pohovka s dvoma ľuďmi. Pochopí, v tej chvíli sa jej vyjasní a má odpovede na nevypovedané otázky. Lenže v tej chvíli sa na jej tvári odrazí aj cit, ktorý cíti hlboko v duši - ľútosť. Tak spaľujúca a úprimná, akú možno ešte nikdy necítila. Jej rodičia už síce tiež nežijú, dávno ich dostihla nespravodlivá ruka vraha, no ona ich aspoň nemusela vidieť takto. Nemusela sa dívať na tie biele voskové tváre, ktoré spolu s nebijúcim srdcom a navždy zastaveným dychom boli dôkazom ich smrti. Vyzerali tak astrálne, nadpozemsky, akoby to ani neboli telá ale skôr duše. Pri tom pohľade mala pocit, že sa kedykoľvek môžu zdvihnúť a uletieť trebárs ku hviezdam....* Prepáčte.* Strhne sa, keď na ňu zas prehovorí a vráti ju do reality. Keď jej pripomenie, že ona nie je návštevník múzea, ktorý sa môže beztrestne dívať na čo chce, zabudla na to, že narúša jeho súkromie, vec, ktorá je príliš osobná. Lenže nerozumie tomu, prečo ju sem vzal. Chcel jej to ukázať, alebo sa náhodou priplietla do cesty, keď mal zamierené práve sem? Vyrušuje, alebo chce aby tu bola? Tie otázky radšej rýchlo zavrhne a prejde tých pár krokov k nemu. Zadíva sa na fotky na kozube a aj keď možno nechcene, na jej tvári vyvolajú úsmev. Zdajú sa jej také rozkošné, také krásne, ak by bola človekom, toto by ju dojalo k slzám. Jediným jej nešťastím je, že už nevie skutočne plakať.* Je... je mi to ľúto.* Prehovorí so stiahnutým hrdlom, takže tie slová vyznejú zachrípnuto. Vie, že je to len fráza, no tiež vie, že keď sa jej pozrie do očí, uvidí, že to myslí vážne. No nevie, čo má robiť, či tam ostať stáť alebo sa radšej vypariť. Cíti, že by tu asi nemala byť, no nedokáže sa pohnúť z miesta, nedokáže ho tu nechať samého. Tak len ticho natiahne ruku a zovrie v nej jeho dlaň, akoby mu chcela povedať, že je tu s ním...*

((tie obrázky sú krásne (A) ))

* V jej hlase rozozná príchuť ospravedlnenia, ale to posledné čo chcel je, aby to pochopila tak ako to pochopila. Jednoducho sa bál, že neznesie ten pohľad, pohľad na mŕtvych, ale zdá sa, že je oveľa tvrdšia ako si myslel... a vlastní oveľa viac morbídnej zvedavosti ako si myslel. To však nie je chyba. Alebo aspoň teraz, keď je akýkoľvek záujem o svet pre ňu prospešný. V duchu sa zamyslí a odfrkne nad tým, prečo teraz rozmýšľa o nej. Je to až príliš nerozumný záujem o cudziu osobu, chýba mu tá jeho sebeckosť, ktorú kedysi musel potláčať, sebeckosť, ktorá mu zabránila aby sa vrhol na upírku, keď videl ako prerazila Carrie tepnu a namiesto toho sa rozhodol utekať. Zmizla tak ako prišla, nečakane, jednoducho. Ale nechýba mu. Len hmlisto si uvedomí, keď uvidí na jej perách úsmev a tie jeho sa tomu automaticky prispôsobia, akoby reagovali jeho nervy na jej impulzy, akoby bol v istom zmysle ňou... možno to už preháňa s vtelovaním, možno je empatia v takom množstve pre upíra až škodlivá. Jej slová ho ale vyrušia z neoverených hypotéz a keď začuje ten stiahnutý hlas, pozrie sa jej do očí a v tých jeho sa zjaví prekvapenie. Naozaj nemá halucinácie, keď sa mu zdá, že s ním súcití? Že ho v istom zmysle chápe a nepokladá ho za zmäteného, zmäkčilého chudáka, za akého sa on sám na začiatku pokladal? Cíti že nechtiac sa snaží pohľadom preniknúť do tých nebových oči hlbšie, až do jej duše, snažiac sa zistiť čo si o ňom to dievča myslí a prečo je spojenie medzi nimi tak zvláštne silné, hoci sa spoznali nedávno. Ale odpovede pre neho ostávajú skryté, len tá jedna schovávajúca sa v teplom dotyku, ktorý cíti na ruke odpovie za ne. Nemusí sa jej báť a na miesto neúctivého a nepravdvivého označenia upírka ju jednoducho pomenuje priateľ. Potom automaticky, nevediac ako, ani prečo to robí, si zvolí svoju druhú poodbu - strieborného vlka s obrovskými čokoládovými očami, podobu, ktorá je preňho oveľa výstižnejšia a obľúbenejšia ako ľudská. Potichu zakňučí a podobne ako pes si podhodí jej ruku na svoju hlavu a sklopí uši v istom mierumilovnom výraze. Nepochybuje, že žena nemá najmenšie tušenie ako veľmi, ako strašne mu pomohla. Potreboval ilúziu niekoho kto stojí za ním, potreboval nádej, bez ktorej by skôr či neskôr upadol do stavu agónie z ktorej by sa prebral asi ťažko...*

(( * Červená sa (A) * ))

*Aj keď pocíti na dlani teplo jeho ruky, keď ju nechal, aby ho držala, nedokáže pohľad odtrhnúť od tých fotografii. Sú čarovné a pritom obyčajné, tak jednoducho výstižné a pritom zachytávajú obrovské množstvo detailov. To ako mal svoju sestričku rád, ako robil všetko len preto, aby bola ona šťastná. Ukazovali jeho obetavosť a cit a to sa jej na ňom páči. Tieto vlastnosti si síce všimla už skôr, no nie v takej forme, ako ich zvýrazňovali tieto fotografie. Už nemá ani najmenších pochýb o tom, že svoju rodinu miloval... Takmer sa neovládne a natiahne ruku k jednej z fotiek, akoby chcela pohladiť po tváričke toho malého anjelika čo sedel na jeho ramenách a tváril sa akoby bitku o balóny pozastavil iba kvôli tomu, aby sa na sekundu, či dve pozrel do objektívu. Akoby sa toho malého dievčatka mohla naozaj dotknúť a vyčariť tú dokonalú krivku radosti na jej perách. Na chvíľu má dokonca pocit, že keď zvolá „Som skrytá!“, tak si to dievčatko aj spolu s ním na ďalšej fotografii naraz so smiechom odkryjú oči a rozbehnú sa ju hľadať. V jej mysli sú tie fotografie príliš živé... No zastaví ju, keď periférnym videním zachytí jeho pohyb a zrazu po jej boku nestojí muž ale nádherný strieborný vlk. S majestátnosťou a vznešenosťou akú len toto zviera môže mať. Mimovoľne sa usmeje, no je to smutný úsmev dokonale vystihujúci jej terajšiu náladu. Smúti a nezmyselne tápa v temnote, ktorú priniesla smrť, teraz to však nie je jej temnota. Teraz je s ním v tej jeho. A pritom sama nechápe, čo tam robí, prečo sa zas nechala zatiahnuť do problémov, ktoré by sa jej netýkali.Nevie, čím to je, nemá tušenie prečo, no niečo, nech je to čo chce, ju k nemu tiahne, zväzuje ju to s ním a ona mu rozumie, akoby to boli jej vlastné problémy, jej vlastné straty... V tej sekunde, keď to pochopí, padne vedľa neho na kolená a objíme vlka okolo krku. V jeho človečej podobe by sa to neodhodlala urobiť, no teraz to vníma inak.*Ďakujem... za dôveru.* Povie potichu a dúfa, že jej rozumel, aj keď má tvár zaborenú v jeho striebristej srsti. Po niekoľkých desaťročiach sa konečne necíti sama, má jeho a on má ju. Prečo a v akom zmysle to ukáže len čas, ona to zatiaľ nehodlá riešiť a aj tak by zas nenašla žiadnu odpoveď.*

((*Nechcela ho uviesť do rozpakov* (A) ))

* Už dávno nepocítil tak intenzívne teplo dotyku, tak láskavé a zároveň dobrotivé, hladkú alabastrovú pokožku na svojej ligotavej srsti. Ani si nepamätá kedy sa s niekým naposledy podedil o svoje spomienky, ale teraz sa mu to vracia s niekoľkonásobnou intenzitou. Pretože ona ho možno nevedomky uzdravuje, každým tichým upírim výdychom ktorý počuje a cíti tak zreteľne akoby bol jeho, každou bolesťou ktorou sa mohol odľahčiť na úkor jej. Pri tej myšlienke ho oblejú výčitky svedomia a on vie, že už ňuchajú, hľadajú miesto kde ho nepokrýva pancier argumentov. Tým že pomáha sebe, ubližuje jej. Pretože zabudol na jej vlastné starosti, minulosť ktorá iste nebola najveselšia. A dokonca mu ešte ďakuje... táto upírka má v sebe viac ľudskosti ako mnoho ľudí čo za svoj krátky život človeka postretával. Na odpoveď len slabo zakňučí, obliznúc jej studené líce. Už tak často mení podobu, až niekedy zabúda na to, že v skutočnosti je mysliaci tvor a takéto psie prejavy nadšenia by mu mali ostať tabu, no dúfa, že jej mohol vrátiť aspoň trochu tepla čo mu dala ona. *

* Ako sa mu len páči jej smiech! Vtýči ušnice a nechá si ho nech sa nimi hrá, rajská hudba, ktorú si nikdy nesmie dovoliť prepočuť, pretože to by predstavovalo najneodpustiteľnejšie mrhanie a tie výčitky, ktorými sa trápil pred chvíľou akoby len odvial vietor. Smeje sa a i jemu sa na tvári objaví duch ľudského úsmevu, jemne vyhrnuté pysky a poodhalené tesáky, ktoré v žiadnom prípade neznamenajú nebezpečenstvo akoby to bolo u normálnych psovitých šeliem. Je mu oveľa príjemnejšie ostať v podobe vlka, pretože zvieratá sú poväčšine lepšie stvorenia ako ľudia a tešia sa aj väčšej obľube, najmä psy. Navyše nevie prečo, ale zdá sa mu, že keby ostal upírom, ťažšie by sa prekonávali zábrany z ich blízkosti, váhavosť, nerozhodnosť a hanblivosť - nedokonalosti donesené zo sveta ľudí majú totiž aj u upírov svoje blízke miesto. * Uhmhmhm...* Zavrtí hlavou, cítiac ako mu uši neposlušne skáču na hlave a donúti sa nemyslieť nad tým kde sú a nepozerať do fotiek na kozube, ale snažiť sa presvedčiť samého seba, že ona je Carrie. Alebo aspoň niekto jej veľmi podobný, časť jeho srdca, aj keď zatiaľ nevie aká je veľká si predsa už obsadila.*

*Úsmev sa jej neodvolateľne usadí na perách a má pocit, že aj keby chcela, už ho nebude vedieť odstrániť, nie tak ľahko, nie pokiaľ bude pri nej, v akejkoľvek podobe. Veď už len ten jeho úsmev, či ten terajší, ktorý na tvár vlka vracia ľudské črty, alebo ten pravý, ľudský, ktorý mala šancu už pár krát vidieť na jeho tvári. Je to až príliš dokonalé... Pomyslí si, no vzápätí sa mu sa opraviť, nič nie je dokonalé a ani táto chvíľa nie. Už len to, čo ich tak spája, straty, ktoré poznačili ich srdcia alebo a táto miestnosť... to všetko svedčí o tom, že je to reálne, že to nie je sen. Ak by to bol sen, ich duše by neťažil bôľ, ak by to bola len vyfantazírovaná situácia, nenachádzali by sa v dome, ktorý v ňom určite vzbudzuje obrovské množstvo spomienok. A zrazu sa jej v hlave vybaví staré príslovie, ktoré jej matka tak často používala: Všetko zlé je na niečo dobré. Nevraví, že sa malo stať, to čím si obaja prešli, no ak je na tom niečo pozitívne, tak pre ňu je to jednoznačne ich stretnutie, to, že ho spoznala, to, že mu verí...* To pokrútenie hlavou, teda znamená, že nesmrdím? * Spýta sa a podozrievavo premeria. Vie, že sú to hlúpe otázky a sama dusí vo svojom vnútri smiech, aby nepokazila divadielko, ktoré sa pokúša hrať. Ani nevie, kde sa v nej zas berie toľko detinskosti, no ak mala niekedy príležitosť beztrestne sa hlúpo pýtať, tak to bolo teraz a ak tým seba a hlavne jeho privedie na iné myšlienky, tak je to len dobré.*

* Pozrie sa na ňu ponad imaginárne obočie dosť vieryhodne na to, aby ho nezasvätený okoloidúci považoval len za zvedavého psa, ktorý sa chce hrať, psa, vlka, ktorý zabudol na svoju prirodzenosť a robí zo seba šaša... znova pokrúti hlavou, silno prižmúriac oči si spomenie na pár citátov o psoch, ktorým doteraz neveril, alebo sa len letmo pousmial nad myšlienkami ich nadšených majiteľov, ktorý si nedokázali uvedomiť, že sú to len obyčajné zvieratá. Ale on nie je pes, na pár chvíľ je vlčí upír, teda je niečo absolútne špeciálne. Jemne sa vymotá z jej zovretia, ale jej prítomnosť naplno cíti všetkými ostatnými zmyslami, takže ten hmat sa dá odpustiť. Toto mu nepripadá ako vhodné prostredie na bezstarostné zábavky a tak prikráča k preklápaciemu otvoru, tvrdohlavo pozerajúc do zeme, aby neprivolal bolesť ale potichu štekne na znak, že ju volá. *

*Zdá sa jej, že to s tými vtipmi trochu prehnala. Minimálne neodhadla dobré miesto a to je skôr fakt ako odhad. Preto okamžite, keď on prejde k otvoru pod padacími dvierkami, postaví sa a vyberie sa k nemu.* Ako rozkážete, pán vlk.* Zasalutuje ako sa to robievalo v dobách dávno minulých a prejde až k nemu. Rukou sa zachytí o okrej priechodu a pomaly sa spustí dole do starých chodieb Svätyne krvi odkiaľ vyšli. Tie známe chodby sa jej zrazu zdajú vzdialené, no skôr ako by zas mohla začať príliš premýšľať sa zastaví a presunie sa od priechodu ďalej, aby sem mohol zoskočiť aj on. Len ticho postáva pri stene a za tú chvíľu sa v jej mysli premelie znova príliš veľa otázok. Otázok, ktoré by normálnemu človeku ani nezišli na um, no jej jednostaj nedajú pokoj, lebo si nie je istá. Nie je si istá sama sebou, ním, týmto svetom... ničím. Veď prečo by ona ešte mala niekedy cítiť pocit šťastia, aký mala pred chvíľou, keď je diablom, beštiou a to nedokáže zmeniť ani ona ani nikto iný. Skrátka nevidí dôvod, prečo veril práve jej, prečo? Už jej lezie na nervy, že to nedokáže pustiť z hlavy, no to je jej zložitá povaha, s ktorou sa ani za tých mnoho rokov nenaučila žiť a pravdepodobné je, že sa ani nikdy nenaučí...*

* Mimovoľne sa uchcechtne a však organizmus vlka nie je zvyknutý na takú pre nich nezvyklú činnosť a smiech sa už prebára éterom ako kašľavý štekot. Opatrne sa postaví ku otvoru sledujúc ako zoskočila, svižne a ľahko ako mačka s minimálnym hlukom. Seam vydá nejaký neurčitý zvuk, odfučanie, ťarbavo prešľapujúc na mieste. Tento živočíšny druh nebol vytvorený na ľahké skoky cez úzke otvory, no premeniť sa nechce. Takto je všetko jednoduché a každý predsa vie že v jednoduchosti sa ukrýva najväčšia krása. Skloní hlavu, skontrolujúc priestor pod sebou a odrazí sa zadnými nohami, pričom sťažka dopadne naraziac na predné lakte, ale aspoň ten dopad zvládne s akou-takou dôstojnosťou. Okamžite zdvihne hlavu, hrabúc sa do svojho elegentnajšieho postoju vznešeného tvora, aj keď už nie je dôvod byť dôstojný a zľahka zakňuší, všimnúc si že jej pohľad je akýsi zvláštny, nesústredený... ach, to mu naozaj ten zoskok trval tak dlho? *

*Pohľadom skúma dlážku, no pravdou skôr je, že ju nevidí akoby ju naozaj tak pozorne študovala. Jej zrak je upretý bohviekam. Niekde ďaleko, možno do minulosti a možno do budúcnosti, tak či tak žiadny veľavýznamný pokrok vo svojom objavovaní tajomného dôvodu neurobila, takže jej nerobí problém rýchlo sa od myšlienok odpútať a vrátiť sa do reality, keď začuje tiché kňučanie.* Prepáč. * Ospravedlňujúco sa usmeje, keď si všimne, že je už dole a znova ho jemne pohladí po hlave, akoby mu chcela na tvár vrátiť úsmev a odplašiť ten, možno starostlivý pohľad, čo má v očiach. Nakoniec sa ho ale pustí, otočí sa k stene a posledný krát sa zadíva otvoreným priechodom na strop domu, kde pred chvíľou boli. Jednou rukou sa oprie o stenu, aby si udržala stabilitu, postaví sa na špičky a opatrne, aby si neprivrela prsty, stiahne drevený poklop dole.* Tááák... * Zašepká, keď pohľadom skontroluje, či je to tak ako to bolo a potom sa otočí späť k nemu.* Je to v poriadku, pán vlk, môžeme ísť? * Spýta sa už znova s náznakom smiechu v hlase a počká, ako zareaguje, lebo ako si stihla všimnúť, pri ňom sa radšej oplatilo počkať na reakciu, lebo tá ju vedela vždy prekvapiť.*

* Vážne prikývne hlavou, dávajúc povolenie na štart svojej novej poddanej. Nikdy by si nemyslel, že práve jemu by mohla tak dokonale čítať myšlienky, pretože nebyť jeho vlčích končatín, snáď by ten poklop nezabudol zatvoriť aj sám... teda, možno by sa ho možno pokúsil zatvoriť aj takto, ale vzhľadom na jeho šikovnosť v jeho vlčom tele by to nebola veľká výhra. V duchu sa zasmeje, nad čím to vlastne rozmýšľa a chce pokračovať v ceste, keď mu do výhľadu príde niekto, koho vážne nečakal. Niekto, pred kým sa sa usiloval skryť, niekto koho tu nechce, nepotrebuje... a navyše z duše ho nenávidí. Celkom nechápe význam Zoeiných slov, pretože v ich spore je on ten kto by mal odpustiť, ale teraz chce len jedno. Ujsť, rýchlo bez toho aby nemusel bojovať a ublížiť jej, ujsť spolu s neznámou upírkou, ktorej pred chvíľou ukázal toho viac, ako bude Zoe vo svojej obmädzenej mysli schopná chápať. Cúvne od nej a zavrčí, ťahajúc upírku za rukáv odevu naspäť, opačným smerom od Zoe, pretože chce ujsť čo najďalej. *