Cruentus

*Jedna kvapka. Druhá, tretia a milióny ďalších. Niektoré dopadajú na jej bledé vlasy, iné na biele líca pod oči, každé inej farby, ktoré ostražito sledujú okolie. Tichá a nepozorovaná ako tieň v tmavej noci. Potrebuje si tu obhliadnuť viac miest, potrebuje spoznať celú Vampíriu, aby potom mohla začať spoznávať jej obyvateľov. Sem tam niekomu pokaziť život. Zabiť niekoho. Možno stretne aj tú Felarin, na ktorú si začala brúsiť pazúriky. Bude to tu zábavné. Cíti to. Čo najrýchlejšie sa dostane až na vrchol okrúhlej veže, ktorá sa dnes stala miestom, ktoré sa rozhodla preskúmať. Začať v miestnosti klanu je dobré, nie? I keď začala skôr. Pokrúti hlavou, rozhliadne sa okolo. Pohľadom prejde cez upírov, nábytok až po krb. A ten portrét. Pousmeje sa, no náhle začuje akýsi zvuk a pozrie smerom k mužovi, zohnutému, zrejme niečo zbierajúc. Pohľadom ho sleduje až k oknu pri ktoré si sadne. Nezaváha a vykročí k nemu, pomaly a ľahko, neupútavajúc pozornosť. Je to jedna z vecí, ktoré sa za život naučila- nech robíš čokoľvek, neupútaj pozornosť. Môže sa ti to nepekne vypomstiť.*Čo tak osamelo?*Spýta sa s úsmevom, sadnúc si k nemu bez opýtania, nepozrie však naňho, pohľad smeruje von oknom, na mesiac.*

*Práve je už v polke keď za počuje nejaký hlas. Podľa všetkého to bude hlas nejakej ženy, predsa len musí uznať že je to prekrásny hlas a niekde ho už počul no nevie si spomenúť ani za boha kde. V tom len prevráti stránky a odpovie.* Hm viete ja som taký samotár, nemám rád keď sa mi niekto pchá do cesty.*Usmeje sa no ona to nemôže vidieť pretože jeho tvár je zakrytá novinami. No pri tom stále rozmýšľa že kde počul ten hlas. No nakoniec ho napadne ešte jedna otázka. No teraz sa rozhodne dať už noviny dole. Otočí sa tvárou k nej, vidí ju len zboku ako sa pozerá na mesiac cez to okno.* Ten mesiac je prekrásny však ?* Otočí sa tvárou aj on ku mesiacu a spomína ako takto sedel s Emily v tráve a pozerali sa ako mesiac zapadá. Ach keby tu tak mohla byť teraz s ním, keby mohla spoznať toľko skvelých ľudí no vlastne upírov čo spoznal on, kým prišiel až sem. Vlastne až tu sa zmenil poriadne. Že sa stál samotárom a že veľmi radšej svoju obeť mučí dlho, aby tá jej smrť bola dlhá a veľmi bolestná. No jediné čo sa nezmenilo je jeho postoj k ženám, ten stále ostáva rovnaký.*

Samotár.*Zopakuje zamyslene prikyvujúc, akoby sa práve dozvedela kľúčový fakt k dokončeniu majstrovského plánu. A možno dozvedela. Samotárov brala, ona sama taká bola, odjakživa. Možno ju to naučila vojna, možno ju to naučil Sevastyan, alebo Lynn... no záleží na tom vôbec? Spravil to niekto a teraz je taká, aká je.*Mesiac ma vždy fascinoval. Noc samotná. Jej taje a nevypovedané otázky, ktoré strácajú význam...*Šepne ticho, posledný pohľad a nevinné úsmevy venuje mesiacu a potom pozrie na muža. Úsmev jej zrazu zamrzne, oči sa jej rozšíria prekvapením, nepochybne pred sebou vidí sedieť muža, ktorého už pozná... a to si myslela, že ho už nestretne! Hlavou jej preblesknú útržky z druhej svetovej, delá, lietadlá, bomby... a on. Pamätá si ho, dosť čerstvo. Koniec-koncov to nebolo zas tak dávno, pre upíra vonkoncom nie.*Josh..*Šepne, keď si spomenie na jeho meno, vyloví ho zo spomienok a tvár jej obsadí úsmev po prekonaní prvotného šoku. A ona si myslela, že svoj doterajší život má nenávratne za sebou.*

*Celkom múdro toto dievča rozpráva. Stále mu niekoho pripomína no nevie prísť stále na to koho. V tom keď sa už chce spýtať že kto to je tak sa tá slečna otočí k nemu. V tom zbadá jej tvár a výraz. Nevie si teraz rýchlo spomenúť kde ju videl ani na meno, ale vie že ju už niekde videl a to zvlášť keď ona vysloví jeho meno. Začína rozmýšľať a v tom si spomenie. Druhá svetová vojna v Rusku, mladá slečna, ktorá ich zachraňovala. Tá, ktorá sa o neho starala, ako sa len volala nejak na Y alebo na K. Začne sa škrabkať po brade a milo sa usmeje.* Prepáč mi, ale viem že sa poznáme no meno neviem či poviem správne Katherina ?*Nevie či povedal správne, ale dúfa že teda hej, a ak je to ona tak je strašne rád. Myslel si že už nikoho neuvidí zo starých známych. V tom sa pritiahne k nej bližšie. Ako ho to učili vo Francúzsku muži tak jej zoberie ruku a dá jej bozk na ňu. Potom sa odtiahne * Ako sa máš ? Bože nevidel som ťa vyše 50 rokov a teraz sa tu vidíme znova.* Pozrie sa do jej očí pri čom sa usmieva, keby ešte žil tak jeho tep by bol taký rýchly a srdce by mu bušilo tak veľmi že by to aj počula.*

Katerina.*Prikývne s tým istým úsmevom. Možno však je taký istý aký bol pred chvíľou, on si však musí pamätať iný úsmev. Tento je... márnivý? Povrchný. Taký, ako ona sama, zmenila sa, odkedy zmizla z vojny a od neho. Zaujímalo by ju, či ju vôbec hľadali... to sa však neskôr dozvie, určite.*Žijem.*Pousmeje sa na otázku Ako sa máš a mykne ramenami. Napokon to že žije sa dá považovať za určitú výhru. Najmä po tom, ako zomrela.*To vieš, Nemci ma postrelili a potom ma našla skupina ruských upírov. Preto sme sa už nikdy nevideli, nevrátila som sa na bojisko.*Aspoň nie bojovať, len zabíjať zranených vojakov pre krv. Prezrie si ho, s úsmevom, vôbec sa nezmenil. Koniec-koncov upíri sa proste nemenia...*No a čo ty? Kam si šiel po skončení vojny?*Spýta sa zvedavo, skutočne ju zaujíma čo sa stalo po tom, ako odišla, či ešte niekto známy z armády prežil.*

*Keď mu odpovie meno tak sa len pousmeje. Predsa len si dobre pamätá niečo z druhej svetovej. Hm, ale musí uznať je trochu iná ako bola predtým. Pamätá si ju akú ešte ako behala pomedzi stoly a každému chlapovi zaviazovala striekajúcu krv. Ona to nevedela, ale on, Isabell a Kevin im brávali všetkým krv a pili. Ach to boli časy, keď im vždy v noci Isabell otvorila dvere a oni sa v pohodičke napili, krásne to spomienky. No potom sa len milo usmeje a odpovie.* Áno viem že ťa postrelili, hľadali sme ťa s Kevinom, neskôr sa pridala aj Isabell, chceli sme aby si sa pridala k nám, no ako vidím ty si sa s k nám aj tak pridala.* Zasmeje sa a pozrie sa po veži či ich niekto sleduje. Niektorý ich ignorujú no niektorý na nich pozerajú ako by boli dezert. Potom sa znova na ňu pozrie a pokračuje.* No keď si odišla a nemohli sme ťa pol roka nájsť išli sme všetci traja do Ameriky.* Teraz nevie či jej povedať všetko čo sa stalo alebo si to nechá na neskôr, pozrie do jej očí chytí jej nežné ruky.* No vieš, chceš to vedieť teraz čo sa stalo alebo neskôr ?* Usmeje sa a stále jej ruku drží zovretú ako keby ju chcel požiadať o ruku. No nakoniec pustí jej ruku, ale ten úsmev a očí z jej tváre preč nedá. Tak dlho čakal až niekoho známeho znova stretne, a konečne už aj stretol, ešte keby sem tak prišli tí čo mu to sľúbili.*

*Tvár jej obsadí samoľúbi úsmev, tak ju predsa hľadali. Pamätá si, že sa k nim chcela vrátiť, no Sevastyen a ostatní ju nechceli pustiť. Vraj bola nebezpečná. Keby vedela, že sú upíri, vrátila by sa k nim a určite by ju pustili. Keď od nich utiekla bolo už príliš neskoro, vojna bola vyhratá.*Tak preto sme sa už nikdy nestretli. Ja som z Ruska odišla do Anglicka.*Pousmeje sa, slovo odišla by mala zameniť za utiekla, no prečo si neprikrášliť pravdu? To ona robí rada. A často. Pohľadom prebehne po jeho ruke, ktorou chytil tú jej. Chladný dotyk necítila už pridlho na to, aby to mohla len tak ignorovať.*Teraz.*Odvetí napokon, je skutočne zvedavá o čo ide. Zrejme to však nebude žiadna malicherná hlúposť... i keď možno.*

*Čakal že povie teraz. Jej povaha bola vždy taká že všetko chcela vedieť hneď. Preto ju mali aj s Kevinom tak radi. Poriadne sa teda ešte raz nadýchol a začal hovoriť.*Vrátili sme sa do Ameriky, žili sme super všetci spolu, až kým sa ku nám nedostali informácie že sú v meste ešte jedni upíri. Mysleli sme si že sa k ním pridáme, tak sme za nimi šli.*Privrie oči trochu, lebo vie že vtedy spravili osudovú chybu. No musí sa cez to nejak preniesť a povedať jej to, musí vedieť pravdu.*No tak ako vravím šli sme za nimi. Lenže vtedy sme ešte netušili že boli iný ako my, boli horší ako my viac krvilačnejší. Po čase s nimi sme boli taký istý, ale chceli sme s Kevinom odtiaľ odísť. Prehovárali sme aj Isabell nech ide s nami, no ona sa tam asi do nejakého zaľúbila a zradila nás lebo tam s útek rovnal smrťou. Keď si chcel ujsť zabili ťa. Bolo jedno či si upír alebo človek.* Preglgne veľkú slinu, keď sa mu zrazu teraz pred tvárou objaví tvár Kevina ako zomiera pred ním, no čo bolo horšie vidí ako ho Isabell zabíja. V tom si dá ruku na oči a skloní hlavu, pri čom len potichu dodá.* Prepáč mi ja už ďalej ti nemôžem hovoriť.*Z sklonenou hlavou pozerá na nohy, ktoré mu visia z gauča, nemá odvahu sa ani na ňu pozrieť.*

*Počúva ho so stisnutými perami a dlaňami v pästi. Tak preto je tu Josh sám. Kevina ani Isabell neuvidí už nikdy. Bola s tým zmierená, bola zmierená s tým, že zo svojho starého života neuvidí už nikoho, no zrazu prišiel on a v nej skrsla nádej. Ktorá vyhasla tak rýchlo, ako sa rozhorela.*Takže Kevin...*Prikývne a zhlboka vydýchne, teraz je ona tou, ktorá vezme Joshovu ruku. Vie, že s Kevinom boli dobrí priateľia. Vie sa vcítiť do jeho situácie, ona sama videla smrť Lynn. Síce za ňu ľudia zaplatili, Lynn jej to nevráti.*Čo sa stalo s Isabell? Stretol si ju ešte po tom?*Spýta sa ticho, nerada otvára staré rany priateľov, no chce vedieť čo sa s ňou stalo.*

*Keď zoberie jeho ruku ona len sa pousmeje a znova zodvihne hlavu. Pozrie na ňu, ale keď sa spýta na Isabell, tak len sa nadýchne a trochu neisto odpovie.* Áno stretol som sa s ňou ešte. *Znova zatvorí oči a vybavuje si teraz Isabellinu tvár a ten okamžik, ktorý sa stal. Nevie prečo, ale začne jej hovoriť všetko ako bolo. Isabell zabila Kevina vtedy keď sme utekali, ešte k tomu pred mojimi očami. Ja som však ušiel, no netrvalo dlho a asi po 3 mesiacoch ma našla. Chcela ma zabiť ako Kevina, no neurobila to na miesto toho prišla ku mne a pošepkala mi.*Otvorí oči a pozrie priamo do Kathriných. Vidí tam presne to isté čo v tej noci v Isabelliných očiach a to je plamienok niečoho. No z jeho úst len vyletí.*"Nedokážem ťa zabiť pretože, milujem ťa. Vieš čo stretneme sa vo Francúzsku tam budeme voľne žiť." Dala my bozk a odišla, preto som prišiel sem, tu chcela aby sme sa stretli určite. A tak som skončil tu.*Usmeje sa na ňu, lebo toto je celý príbeh, ktorý sa stal medzi nimi Teraz ho viac zaujíma ten jej príbeh a tak sa opýta.*. No a čo tvoj príbeh po vojne stými Ruskými upírmi ?*Drží sa stále jej rúk pevnejšie, lebo je rád že aspoň ona tu je, ale po tom príbehu rozmýšľa už aj o Isabell čo sa stalo kde asi tak je.*

*Na jej čele sa zjaví malá vráska, pohľadom uhne kamsi do hustej tmy prelievajúcej sa cez neďaleký les, urovnávajúc si myšlienky. Takže Isabell zabila Kevina, Isabell žije, Isabell miluje Josha a Joshua sem prišiel aby s ňou žil. Smiešne, keď sa všetko dozvie zrazu a naraz.*Takže Isabell sem príde tiež?*Spýta sa ticho, keď pohľad vráti k nemu, úsmev na jej perách už nie je ľahko badateľný, pominul tak rýchlo, ako prišiel. Nikdy sa príliš nevedela usmievať. A keď to aj zvládla, nie nadlho. Osobne dúfa, že Isabell už neuvidí. Nechcela sa stretnúť s nikým známym, chcela tu začať znovu, bez minulosti. Josh jej nevadil, no nevedela, či by sa na Isabell dokázala pozrieť aj po tom, ako zabila Kevina...*Da, moya istoriya...*Povzdychne si, Rusko jej skutočne neskutočne chýba. Milovala ho. Prečo inak by sa predsa zaň postavila do vojny.*Premenil ma istý klan upírov. Nebolo ich veľa, no predsa dosť na tú dobu. To vieš, vojny berú na ľuďoch. Nebolo to s nimi zlé, bola som s nimi niekoľko mesiacov. Potom som sa ale zamilovala.*Povie to chladne, akoby to nič neznamenalo. Akoby jej to nezaručilo ťažké mesiace, nepridalo zlé vlastnosti a nepomohlo jej stať sa tým, čím dnes je- skutočnou Valkyrjou.*Spravila som chybu, na Sevastyana mala zálusk dcéra vodcu klanu. Vieš si predstaviť, čo by nasledovalo. Tak som ušla. Potom som len cestovala, premenila som si jednu upírku, s ktorou som strávila istý čas, až kým ju nezabili. A teraz som tu.

*Pozerá ma ňu, a v hlave má stále spomienky na to, ako Isabell zabila Kevina pred jeho očami. Stále nechápe prečo Kevina zabila a prečo jeho nechala na žive. Nevie čo bude robiť ak sa tu Isabell objaví, preto že on ju nemiluje a ak má povedať pravdu, tak ju chce zabiť. V tom za počuje otázku či tu príde aj Isabell, usmeje sa teda len a milo odpovie.*No ja dúfam že nepríde sem, inak ju asi zabijem....*Prestane hovoriť lebo v tom začne znova hovoriť a začne asi po rusky. Nikdy nemal ten jazyk rád, taký ťažký bol podľa neho, no ale Katherina tam žila tak chápe prečo tak začala. No keď začne hovoriť celý príbeh, len sa usmieva a prikyvuje. Hm má to zaujímavé, milovala, musela lásku opustiť ako on kvôli inej osobe, proste kruté. Toto by neprežil ani on asi. No nakoniec znova chytí jej ruky poriadne, pozrie do očí jej a povie.*Neboj sa všetko bude už dobré od teraz, my dvaja sme zase spolu.*Usmeje sa ešte viac a žmurkne na ňu.*

*Tichý úsmev, keď jej sklený pohľad nedopadajúci nikam konkrétne smeruje poza sklenú tabuľu do čírej tmy vonku. Napadne ju jediné prirovnanie- k jej duši.*Môžeš rátať s mojou pomocou.*Pousmeje sa, proti Isabell nemá nič a nikdy ani nemala, no Kevina mala rada a skutočne ju prekvapili Joshove slová. Chvíľu pravdu vo svojom vnútri odmietala, zdalo sa jej príliš zvláštne, že by Isabell dokázala niečo také, no na druhej strane sa s ňou nikdy veľmi nepriatelila, nevedela, čo možno skrýva vnútri.*Ja sa nebojím. Už viac nie.*Odpovie pevne, hľadiac mu priamo do očí, už bez úsmevu no so serióznou tvárou, spomínajúc na časy, keď sa bála. Keď jej telo ovládol strach, tupá bolesť frustrácie. Keď dokonca utekala pred strachom a smrťou... To všetko sa však zmenilo, dnes sa už nebojí a už vôbec neuteká. Už viac nie...*

*Usmeje sa a postaví sa od nej. Pozrie na ňu pri čom skloní hlavu. Zoberie do ruky noviny, ktorí čítal a prihovorí sa jej.* No dobre ja už musím ísť, idem objavovať tajomstvá tohto miesta.* Popravde ide len si ľahnúť a do čítať si noviny, ktoré nedočítal. Veľmi ho totižto zaujíma ten článok, ktorý čítal.*Dobre tak sa maj niekedy sa ešte stretneme.* Dá jej bozk na líce, otočí sa a odchádza preč, priamo vonka kde práve prestalo pršať.*

*Prikývne a s jemným úsmevom za ním ešte chvíľu hľadí. Ešte sa niekedy stretneme. Niekedy určite. Možno keď spozná Vampiriu a začne spoznávať upírov, keď sa predvedie na scéne, odhalí oponu. Možno ešte skôr, teraz to tak predsa bolo. Každopádne bola rada, že ho stretla. Predstavoval posledné spojivo z jej starým životom, bol posledným človekom, čo ju poznal pred premenou, vtedy, keď sa ešte bála. Hodnú chvíľu ešte hľadí na dvere, ktorými odišiel. Venuje posledný pohľad tme za oknom, ktorá pomaly ale isto bledne, potom vstane a v jeho krokoch vykročí preč. Do svitania si možno ešte stihne obzrieť pár tajov Vampirie.*