Básne

Anonymný

Priestor pre vaše básne

Prosím, aby sa všetky básne ktoré sem zverejníte tématikou dotýkali upírstva.

Anonymný

Samota

Ovinie ťa prúd vzduchu.
Pomalým krokom chytáš jej ruku.
Stačíš však povedať slovo
A samota ťa má vo svojej hrsti.

Tá samota...
Je to hrôza!
Je to samotný svet bez lásky,
Ktorý neznáša ťa.

Ach...! Tá samota.
Ovinie ťa ako lano.
Ovinie ťa pevne samo.
Samota ťa má vo svojej hrsti.

Nevieš sa hnúť.
V krabičke od zápaliek
Hmatáš po záchrane.
Hmatáš po jej ruke...

Snažíš sa zobudiť zo sna,
Ktorý dostal ťa celého.
Snažíš sa nezísť z kopca,
Ktorý nahýňa sa.

Hýbe sa pod tebou samotná pôda.
Pred tebou padá vodopád rozhodnutí.
Za tebou pomaly kráča samota.
Natiahne ruku a chytá ťa.

Ach...Tá samota.
Hlavu ti zamotá.
Ostávaš sám...
Bez pomoci...
Padáš...
Do priepasti samoty,
Ktorá v úmysle pustiť ťa nemá...
Tá samota...

Anonymný

Upír

Jedného dňa do lesa vkročíš,
do lesa hustého a jeho zočíš.
Zočíš zvera,
človeka a netopiera.

Je to zver,
ktorý nie je fér.
Zver, ktorý zabíja,
bez ohľadu na teba.

Neznáša už len lásku,
lásku na opasku.
V očiach skveje sa mu hnusnosť,
podlosť.

Strach sa v tebe prebudí,
už nie si ten pre ľudí.
Nevieš, čo za zvera.
Skúšaš ujsť, no nijak sa to nedá.

Za opaskom skveje sa mu dýka,
Dýka od krvi.
O chvíľu ju do teba hodí.
Minie a či nie?

Nie. Neminul to tvoje telo.
Minul iba tvoju lásku.
Lásku, ktorú nosíš,
ako pásku.

Nechápeš čo za zver pred tebou,
zrazu stojí nad tebou.
Skláňa sa k tebe,
čo chce?

Pýtaš sa sám,
či hoden si.
Nenávisti bez strachu,
nenávisti bez sluchu.

Stál ten tvor nad tebou.
Vysal život z teba.
Už len chodíš, ty netvor,
saješ život z iných tvorov.

Hľadíš na dni ako plynú,
Ty si bez života a hľadáš inú.
Hľadáš inú cestu von,
srdce nemáš ako zvon.

Srdce mŕtve s tebou je,
ty vieš,
čo zvery od teba chcú.
A si...

Si upír bez lásky,
bez triašky,
bez zovňajška.
bez krásky...

(jedna z mojich prvých básni nečudujte sa .. ale už píšem krajšie...)

Anonymný

Zrod temna

Výkrik...

Výkrik sa nesie ponad lesy.

Tak bolestný a vystrašený...

A nakoniec ticho noci.

Ja vždy som si myslela.

Že temno zlé až tak nieje.

Že ľudia s upírmi,

majú svoje nádeje.

Ten výkrik čo začula som.

Ten výkrik bolestný.

Ten výkrik človeka,

čo napadlo ho niečo za lesmi.

Zrod temna a tajomna...

Vyžiadal si svoj deň.

Upíri sa rýchlo množia

a majú svoj sen.

Krvou sa živia,

v nej sa kúpu.

Sú to tvory bezcitné.

Chladné a krvilačné.

Dokážu zabiť bez mihnutia oka.

A toho sa bojíš...

Ďalší výkrik...

A už len smiech.

Za tebou počuť kroky.

Nuž obzri sa... a čo vidíš?

Upíra noci...

Ale tí sa nezastavia, hoci...

Zastaví ich láska.

Pre ktorú umrieť vedia.

Zastaví ich pochabosť,

za ktorú platiť treba.

Preto neplač,

keď o milovaného prídeš.

Niekto zabije ho

a ty len na neho hľadíš.

Posledný bozk dáš mu,

stratíš sa v tme.

Niekedy pre lásku,

zabiješ sa – prečo nie...

Anonymný

Kto som?

Kto som? Márne sa trápim nad tým
Kto vlastne som?
Trávim bezduchý život premýšľaním
Stávam sa pomaly egoistom

Vrazte do mňa dýku
Urobte to hneď
Nič iné od vás už nebudem chcieť
Na sväte pre mňa už nikoho niet
Niekto to urobilANO!!
konečneNo určite vedel

Že egoista budem večne
Hlina s kameňmi
Na drevo padáVeľkou kopou prachu, špiny
Mŕtvola zapadá

Som sám a dobre mi
Hlboko pod zemou zakopaný
Skromnú drevenú truhlu dali mi
Som v čiernej tme tam dole zatemnený

Zatemnený čiernou dušou
Aniel sa nedostal ku mne
Nemal som dušu s láskou
Moje srdce egoistu je kamenne

Anonymný

Čierny anjel

Cierny anjel prišiel pekiel
Aby za svojim cieľom šiel
Uvrhol kliatbu na tuto zem
Ja som ho videl takže to viem

Na svete bolo krásne
Preto píšem tieto básne
Včera, dnes no zajtra nie
Zajtra príde umučenie
Deň vystrieda temna noc

Ľudia volajú o pomoc
Celým svetom prešiel hriech
Počuť už len satanov smiech
Cely svet je hriešny zlý

On je hriechom posadli
Včera dnes no zajtra nie
zajtra príde vzkriesenie.

Anonymný

Hlad

Hlavu skrytú do dlaní pred svetom ukrývaš
chceš kričať, vrieskať, búriť sa...
no však len tichúčko sa ubíjaš.
Myšlienky prúdia ti hlavou bláznivo
poslednú slzu si stihneš utrieť,
však lenivo.

Vieš Ty i ja, že je to posledný krát

už nikdy nechceš cítiť bolesť,

po citoch taký hlad. Vieš,

že hlad neuhasíš sámlen s niekým sa môžeš smiať ver,

že život ti to mohol dať...

no vziať ti ešte viac.

Prievan z okna školské listy rozfúkol

Ah, skočil si, odišiel bez slova...

Nie, nebola to s diablom dohoda!

Duša sa ti rozbila na pár kusov kamennýchv tej sekunde zastavil sa mi dych.

Svojou rukou zachytiť som ťa chcela,hlad uhasiť.

Ty nemusíš, JA však ános tou stratou v duši žiť!

Každý z nás hľadá útechu, tíši po citoch hlad

napriek všetkému, aj keď jed zapustído srdca občas neľútostný had.

Anonymný

Samota

Prázdny byt, kde nik ma nečaká

otváram, a miestnosť zhasnutá

chladne ma príjma do šera,

ktoré tu zanechal, ...bez slova...

varím si pre seba a žijem pre nikoho,
nik ma tu nevíta, teším sa na kde-koho,
ktokoľvek, kto dnes príde,
donesie zopár drobných,
čokoľvek, čo ma čaká,
alebo kto ma zhodí,
som strelec bez nábojov,
stratená v klame
v prázdnych tieňoch domov
a mam temno v hlave
nikto dnes nepochopí,
čo so mnou asi bude,
keď sa raz nezobudím,
a deň zrána zmizne,
oči sa neotvoria
a ja sa nezobudím,
oči sa neotvoria...
....a ja sa... nezobudím...

Tak sama
Na šírom mori.
Tak sama
Na prázdnej púšti.
Tak sama
Na zemeguli.
...som tak sama... a nikdy s nikým...

Prázdna posteľ, v nej nik ma neteší
nikto ma bozkami nehreje,
keď zatúžim po láske, môžem len ticho plakať
a čakať v dôvere, že sa tie temné dvere
zrazu otvoria, v nich nikto iný,
už iba ty.... a ja...

som opustená duša
chodím spať po polnoci,
celú noc pokúša ma
chuť po tvojom chcení
myslím na tvoje ruky
a na tvoj jemný dotyk
na všetky milé veci
o ktoré som prišla

dnes mi tak hrozne chýba
tá tvoja príkra neha
tvoj pohlaď do mojich očí
tvoj sladký bozk na duši
pár krásnych slov pred spaním,
pár milých bozkov zrána,
raňajky do postele
a pozornosť hodná krála
spoločná cesta domov
a krásne chvíle v parku
sladké reči v sprche
a nočný výlet do sna

tie sladké chvíle,
ktorých sa už nedočkám
nedočkám, oni neprídu,
neprídu,
keď ráno vstávam,
neprídu,
ostanem sama...

navždy tak sama....

Anonymný

Detský hlas

Mamička, ty ma nechceš?

Necháš ma zomrieť, než sa narodím?

Veď an nevieš, čí som dcéra a či syn?

a či som z lásky nevzišiel? Nuž dovoľ,

prečo si vyznávala lásku kumisi?

Tma chodila jak nočná hliadka vôkol,

milenca nikto vidieť nemusí.

Mamička, ty ma nechceš?

bojíš sa, že máš príliš malý byt?

Môžem sa v kútiku aj prikrčiť.

Veď koľko ľudí spalo dávno vonku,

keď z domu boli trosky plačlivé!

Mamička dieťa skryla do papónku

a vyšla z pivnice sťa z jaskyne.

Mamička, ty ma nechceš?

Bojíš sa, že si vezmem viac na lyžičku?

Veď by som iba z omrviniek žil,

podobný vrabčiatku či psíčku.

Natrhal by som horských ostružín.

Za vojny hladní ľudia jedli korienky

a matka predsa dala dieťa do plienky.

Mamička, ty ma nechceš?

Bojíš sa, že uberiem ti z krásy?

Ja si ťa cleú premaľujem len.

Ak trošku krásy nazberám si,

môžeš sa vo mne vidieť každý deň,

veď v dieťatku sa vidí každá mať,

nemusíš do zrkadla pozerať.

Mamička, ty ma nechceš?

a čo keď budeš chcieť vody podať

a osamelá zvoláš stokrát?

a čo keď premeníš sa na starenku,

kto sa ťa spýta, mamička, čo je ti?

Kto s tebou, možno chromou, pôjde vonku?

A komu zomrieš niekedy v objatí?

Mamička, ty ma nechceš?

Tak rád by som vidieť najkrajšie dva skvosty,

slniečko zlaté a hviezdy trblietavé.

Rád by som videl sýkorky a drozdy,

keď hľadia z hniezd jak z jaslí vyjavení.

Rád by som videl ružu, kúsok neba

a najviac teba, mamka moja, teba.

Anonymný

Čokoláda

Tak sladká a voňavá si,

ako láska, ktorú človek nájsť sa pokúša.

Keď prežije si ju s kýmsi,

je ako tá droga najhoršia.

Sedím večer a on spí,

smutno mi je, že necíti

moju dušu boľavú,

moju myšlienok plnú hlavu... .

A tak z trucu do kuchyne zájdem,

„veď len jednu tabličku si vezmem!“

Jednu, druhú, tretiu, ...

Ej, čo to? Niečo buchlo za dverami,

s napätými nervami,

čokoládu rýchlo schovám,

veď ho predsa rada mám.

Nechcem sklamať priateľa,

že prišla na mňa zlá chvíľa,

na povrchu nedám vôbec znať,

že by mi mohlo niečo (nie sex) chýbať.

Veď droga už začala pôsobiť,

nervy aj srdce sa stihli vyliečiť,

už som zase v pohode

a (ako vždy) v dobrej nálade.

A keď sa dvere otvoria,

moje ústa sa zazubia,

priateľ nič netuší.

Koľkí sme závislí?

Poznáte to: sladké ukľudňuje!

Však nezdravo tukmi obaľuje.

Čo však horšie je pre ženu?

Kilá navyše, či dušu zranenú?

Už to dávno tuším a aj viem,

a že vám to hneď poviem.

Čokoládu zahodím,

a priateľa vymením, a vymením, a ... .

Až raz nájdem jedného,

celého čokoládového,

stane sa mi mojou drogou.

A ja? Ja budem za vodou.

Anonymný

Keď

Mlčky...
Mlčky začíname rozhovor.
Rozhovor s tmou,
chladom a nenávisťou.

Súcit...
Súcit sa skvie nad tebou.
Onedlho nemôžeš...
Byť tou istou osobou.

Pavúk si spriadol sieť.
Netopier stihol do jaskyne odletieť.
Temnota zasiahla tvoju dušu,
hľadáš niekoho kto vráti ti ju.

Keď...
Keď tebou temnota otriasa.
Keď s tebou súcit padne.
Keď upír niekde v diaľke ťa napadne.
Keď sa zasmeješ a ostaneš stáť na mieste...

Vtedy si uvedomíš.
Že viac nikoho srdce nezlomíš.
Že to tvoje prestalo biť.
Že ja už nemôžem tvojím byť.

Vtedy si uvedomíš,
že tvoje telo je telo iného.
Že ty už nikdy neuvidíš to krásne imelo.
Že budeš žiť len v noci...

Budeš žiť len v noci
za pomoci chladu.
Za pomoci nenávisti
a tvojho hladu...

Že budeš behať po ruinách.
Hľadať si obeť dáku.
No nájdeš len niečo,
čo láskou sa nenazýva.

Ľudia v obydliach sa boja.
Že prídu...
Že prídu tí,
ktorí zabiť ich majú...

Keď raz vstaneš.
Keď raz spadneš.
Keď raz zaplačeš.
Keď si uvedomíš,
že už nie si nič...

Anonymný

Bez krídel

Nespútaná vášeň.
Nespútaný dej.
Nespútaná láska.
A ja bežím v diaľ.

Ako bez krídiel sa ženiem davom.
Hľadám lásku,
zmysel života a vravu.

Hľadám niekoho, kto pochopí ma.
Hľadám niekoho,
Kto miluje ma.
No nenájdem...

No nenájdem nikoho,
koho tak chcem.
Som anjel bez krídel,
som duša stratená.

Som kto som.
No rád nezaslúžim sa mať.
Lásku mi ktosi vzal
a ten ktosi mi ju späť nedaroval.

Moje srdce už netlčie pre neho.
Moje ruky sa nedotýkajú tváre jeho.
Moje pery sa nedotknú tých jeho.
Moje oči nepozrú do tých jeho.

Som anjel bez krídel.
A s nespútanou vášňou.
Som jastrab so zrakom orlím
a som dušou vašou.

Anonymný

Modlitba- slávnostná pieseň

Myšlienky sa vracajú k Tebe,
ó svätá matka zeme.
Posiata si telami od krvi,
nech zhnitá ruka do vetra sa rozmrví.

Daj nech nám mesiac večne svieti,
nech telo naše sa nikdy nevznieti.
Nech nesvitne už nikdy nový deň,
požehnanie svoje daj nám hneď!

Ó svätá matka zeme,
stvoriteľka naša, vieme,
sme prekliaty na život večný,
no my sme ti zaň aj tak vďační.

Opatruj nás, vo dne i v noci,
maj nás trebárs aj v plnej moci,
nedopusť aby nás nešťastie postretlo
a slnko našu bielu pokožku uzrelo.

V noci sme ako vtáci,
tak silní a tak voľní.
Sme stále akoby v práci,
tvoji verní služobníci.

Už zvončeky smrti tíško hrajú,
ozveny krokov v diaľke doznievajú.

Ó buď pozdravená matka Zem,
jedine pred Tebou ochotne pokľaknem.
Zachráň ma pred tým Slnkom skazeným,
nech nekončím s úsmevom na perách zmrazeným.

Ó naša svätá patrónka
vďaka Ti za život upíra!

Anonymný

Som

Preniká mnou chlad.

Bolesť, výčitky a strach.

Bojím sa sveta samotného.

Som v bráne snov môjho milovaného.

Som ako snežienka,

ktorá sa práve zobúdza.

Som ako voda,

ktorá údolím preteká.

Som ako sen,

čo sa mi dostáva do môjho spánku.

Som ako duch,

čo sa dostane za bránu spomienok.

Som bytosť z poly smrteľná.

Som bytosť noci.

Som bytosť z chladu stvorená.

Som upírom, pánom noci.

Ostávam stáť na rázcestí.

A neviem, ktorú cestu si vezmem.

Bojím sa...

Stala som sa tvorom noci.

Stala som sa bytosťou tmy.

Stala som sa mojim snom.

Stala som sa upírom.

Bojím sa...

Že ostanem stáť,

že sa budem navždy báť,

a že ostanem len potichu stáť

a jedine na teba spomínať...

Stala som sa upírom.

Viac nie som človekom.

Stala som sa bytosťou,

čo ostáva navždy chladom spútanou.

A preto...

Nechcem vidieť slzy milovaného.

Preto nechcem vidieť,

ako trápim sa bez neho.

Preto sa nechcem nechať unášať smrťou.

A žijem ďalej.

I keď som v tele bytosti,

všetkých nenávidenej.

Anonymný

Nemám

Nemám tu prečo stáť.

Nemám sa prečo obzerať.

Nemá sa prečo zožierať.

Nemám sa prečo žialom tebe vylievať.

Som upírom.

Ničím iným.

Možno som bytosťou v s rdci tvojom.

No nedokážeš ma mať len po boku svojom.

Nedovolím ti, aby si ma mal.

Niesom tvoja, to by si pochopiť mal.

Som zajatkyňou, v strede hurikánu.

Som niekým, koho nikde radi nemajú.

Som krvilačná bytosť.

Nemôžeš sa na mňa s láskou pozerať.

Niesom hračka.

Tak ma nechaj odletieť...

Odletieť do výšin, ktoré tak ďaleko sú.

Odletieť pred tebou, čo stále ma tvoje oči sledujú.

Odletieť pred tvojím skutkom, čo tak na pokoji ma nenechá.

Odletieť pred tvojou láskou, veď ja niesom vôbec tvoja.

Nemám tu prečo stáť a len na teba pozerať.

Ty si človek. A ja zas niečo iné.

Ja sa na teba nesmiem s láskou zahľadieť.

Tak ma už pochop.

Nemám sa prečo za tebou obzerať.

Veď niesi môj pokrvný brat.

Veď niesi ten,

koho ja milujem.

Nemám sa prečo zožierať.

Veď ty si slizký ako had.

Nemám sa prečo zožierať,

ja nemilujem ťa...

Nemám sa prečo vylievať zo žiaľu.

A práve na tvojom pleci.

Nechcem sa topiť v plači len pre to,

že ma o chvíľu znenávidíš!

Nie...

Som v zajatí moci.

V oku hurikánu.

Som upírom.

Pánom noci.

Anonymný

Nedokážem.

Nedokážem sa na teb apozerať.

Nedokážem sa s láskou tebe vylievať.

Nedokážem sa ti už do očí zahľadieť.

Tak nechaj moju zbabelú dušu konečne odletieť.

Bojím sa ťa.

A ty to vieš.

Nedokážem objať ťa.

A ty o tom dobre vieš.

Ja niesom ty.

Ja som niekto iný.

Nikdy si nevedel,

že ja niesom človekom.

Nikdy som ti nepovedala,

ako som sa pre teba obetovala.

Nikdy som ti nepovedala,

že uź viac nebudem to ja.

Som upírom.

No ty to nevieš.

V noci ma hľadáš

a ráno ženieš.

Nie...

Taký život nezaslúžiš si.

Obetovala som sa...

Pre teba, bol si môj najmilší.

Naozaj.

Nedokážem sa na teba zahľadieť.

Nedokážem ti pravdu do očí povedať.

nedokážem s ana teb ausmiať.

Nedokážem bez teba prežiť.

Nedokážem v tvojom srdci byť...

Anonymný

KRIDLA NOCI
Slnko zaslo,noc uz prisla
a tiene sa uz budia,
roztahuju svoje kridla!
Noc je pre nich den.
Den je nocna mora-zly sen!
V krvavom svite mesiaca
nocny prizrak kridla rozvija.
Rozvija svoje kridla temne
a ponuka zivoty vecne.
Vecnu krasu,vecnu mladost
a buducnost?-taku krasnu...
Kridla noci beru ma do ticha,
hodiny zivota o polnoci zastavia.

Anonymný

OBRAZ
Ticho moju dusu obklopilo
a vsetko nahle stichlo,
do tmy ma pochovalo!
Vykupenie a ci kliatba,
si v tu nocnu hodinu na mna sadla,
vtedy mi krv v zilach schladla.
v mesacnom svite sa ligotala
a moja dusa temna,
neuzrie viac svet svetla!
Medzi zivotom a smrtou,
nenachadzam strach
a tak s buducnostou vecnou
bludim stale v temnotach!
Netopierie kridla cierne,
take krasne,take temne a mne take vzacne...

Anonymný

Večný život

Len jeden okamih, len jeden hryz.
Ten večer v lese, to nebol iba hmyz.
Na rukách krv, na krku dva malé odtlačky,
celé týždne trpela som pomlčky.
Bolesť a beznádej, čo sa to deje?
Do pekla!k čomu to speje?
Bledučká pokožka, ladové ruky,
a slnko so svetlom spôsobujú mi muky.
Ten večný smäd, ktorí ma drví,
zahnalo pár dúškov krvi.
Bolesť,láska či slzy spomienkami zostali,
krv v žilách a čas naveky pre mňa zastali.
Smrť, čo vzala mi rodinu, naveky bude mi cudzov.
Dvere do neba pokryté už sú hrdzou.
Pod rúškom noci, s krvou na perách len ja a samota.
Už navždy!! temnota,ničota....

Anonymný

UPiR

Upírom sa v noci staneš,
na slonku už nezostaneš.
Obrovskú sílu dostaneš,
ale krv najviac chceš.

Vyberieš sa na krvilačný lov,
ked´v noci nastane nov.
Stále som smädná,musím to uhasiť.
Nejaký človek musí blízko byť.

Grófka Vek : 811

Anabellino volanie

Podíď ku mne, malý smrteľník.
Ja dokážem to, čo nevie nik.
Opustíš deň a žiť budeš nocou,
obdarím ťa neskutočnou mocou.

Podíď ku mne, sladká ľudská vec.
Tvoje srdce bude môj zajatec.
Zabudneš na strach, necháš ho byť
a krvou sladkou sa budeš živiť.

Podíď ku mne, tak je to správne.
Volám ťa k sebe víťazoslávne.
Vypijem krv tvoju, musím ťa sklamať.
Nenapadlo ti, že mohla som klamať?

Anonymný

Život … smrť

Život, čas krásy, lásky, radosti,
no i kriku, problémov a starostí.
Čas, kedy sme ešte ľuďmi boli,
čas, ktorý nás teraz v srdci bolí.

Smrť, vládkyňa, pani večnej tmy,
ešte nespútala nás svojimi reťazmi.
No u nej tykajú v tichu naše hodiny,
raz tam aj my stretneme svoje rodiny.

Ale kde sme teraz, kde sme my?
Nám zostali len tie tri bodky medzi nimi.
Medzi životom a smrťou, svetlom a tmou,
my žijeme len dočasnou temnotou.

My sme vyhnanci dňa, bytosti noci,
nás nikto nemá vo svojej moci.
My živíme sa krvou, dušami nevinných.
My sme tu, na hraniciach zdanlivých...

Anonymný

Balada minulosti...?

Bolo to v tých dobách dávnych,
keď svet mal ešte kráľov slávnych.
V ten čas, keď z nebies lialo,
celé kráľovstvo sa kliatby bálo.

Všetci strach mali o svoju princeznú,
zlatovlásku, krásnu, ľúbeznú.
Len ona na staré povery nedbala,
tichým chmáram noci sa nevyhýbala.

Aj vtedy len pred chvíľou skončil deň,
no celú Zem už pokryl noci tieň.
Slnko zašlo, Mesiac vyšiel,
tichý vrah medzi nás prišiel.

Skrytý pod rúškom tmy a noci,
chcel už mať niekoho v moci.
V záhradách tmavých, temných stál,
vedel, že nikto mu neotvorí brány sál.

Tak len v kroví ticho počkal,
svojej koristi sa dočkal.
Do záhrad vošla jasná spása,
krása, ktorá srdcia drása.

Tou kráskou princezná bola,
odetá v striebre zhora-zdola.
Na tvári zračil sa jej strach,
keď z ticha pred ňou vyšiel vrah.

V červených očiach žiaril mu tieň
a vlasy mal farby listov na jeseň.
Bledá tvár a náhly smiech,
doslova z neho sálal hriech.

V sekunde už pri nej stál,
o smrti niečo ticho vykladal.
A zrazu chabý, ľudský ston
prekryl ševelivý vetra tón.

Princezná mŕtva na zem padla.
Kliatba sa naplnila, dobre nedopadla.
A on sa pobral rýchlo preč,
nemal chuť okúsiť niečí meč.

Tak skončil príbeh dávnych, slávnych dôb
zaznamenaný len v nemých očiach sôch.
Znova nad krásou vyhral strach
a možno to je len v našich predstavách.

Možno si teraz sami sebe tvrdíte,
že vy v bezpečnom čase budúcnosti stojíte.
Tak obráťte sa a strážcov majte na pomoci,
diabolské, červené oči zjavili sa v šere noci...