Príbehy

Možno to bol osud a možno len dokonalá náhoda....

Keby som povedala, že bola upršaný večer bolo by to už otrepané, ale bohužiaľ ono naozaj pršalo. Bolo to síce tak dávno, ale veľmi dobre si to pamätám. Upršaný večer a ja, môj otec a jeho snúbenica spoločne pri večeri. Dokonalý pohľad ak by ste sa pozreli cez okno malého domčeka na konci dediny. Teda na konci podľa toho z ktorej strany idete. Ale tým,že domček bol prvý pri hustom lese tak bol vlastne aj posledný v dedine. S lesa málo kto prišiel ak som nerátala zvieratá. Ale späť ku tej večeri. Z vonku dokonalé no hneď ako ste vošli dnu a počuli to doslova hrobové ticho v miestnosti vedeli ste, že nie všetko je tak dokonalé ako to vyzerá. Otec sedel za vrchom obdĺžnikového stola a jeho snúbenica, ktorú som mala tak strašne "rada" , sedela oproti nemu a ja, samozrejme medzi nimi.
Ona dokonale upravená. Dlhé blond vlasy jej krásne padali na plecia a prenikavo modré oči sa upierali na môjho otca. Ten ju svojími hnedými očami priam hltal až niekedy zabudol jesť. Ja som už len z princípu pozerala radšej len do taniera lebo predstava dokonalej Sone ,ako sa volala tá "úžasná" žena v miestnosti ,ma privádzala do šialenstva. Dobre možno som bola trocha zaujatá, ale aj vy by ste boli keby vám niekto koho vôbec nepoznáte a kto vystriedal aspoň 100 partnerov radil o vašom súkromnom živote. Dobre pripúšťam 20 ročná žena a bez partnera bolo vážne zlé vtedy, ale ja som mohla za to, že ma nijaký muž nevedel zniesť. Vlastne mohla som za to, ale keď ja som nechcela byť dokonalá ženička, ktorá len varí a stará sa neskôr o deti. Potrebovala som žiť. Vedieť, že žijem. A každý jeden večer som si pred spaním želala iný život. Možno práve preto sa stalo to čo sa stalo. Ale to trošku neskôr. Môjmu otcovi veľmi vadilo to aká som. To, že som sama. Sona ma každý jeden deň počuvala o tom ako nemôžem ostať sama a podobne. pokiaľ som nedovŕšila vek 18 tak som ju ešte počúvala a odpovedala jej, ale potom už ani počúvať ju a nie to ešte jej na to aj odpovedať.
A ako som si aj myslela keď som položila vydličku a mala v pláne odísť konečne preč tak sa ozvala práve ona.

"Stefan z toho veľkého domu v strede dediny mi hovoril, že by ťa rád bližšie spoznal. Veľmi sa mu páčiš. Teda keby si sa trocha inak obliekala, ale povedal, že to nie je nič čo by sa nedalo zariadiť." jej slová som skoro odignorovala, ale keby som to spravila zase by som počúvala niekoľko hodinovú prednášku svojho otca.
"To je ten čo sa po dedine prechádza v tým strašne svetlých farbách a ulízanými vlasmi, ktoré vyzerajú ako keby mu nane niekto napľul?" na mojej tváry sa ukázal posmešný úsmev a posmech bol aj v mojom hlase. Poznámku o mojom oblečemní som ignorovala už niekoľko rokov. Neobliekala som sa podľa najnovšej módy. Vlastne som sa ani neobliekala do tých divných sukní svetlých farbie a tričiek, ktoré boli neuveriteľne prečačkané. Obliekala som sa viac ako muž môžem to aj tak povedať. V mojom šatníku bola asi jedna sukňa a aj to som používala skôr ako podstielku pre mačku. V mojom šatníku boli gate. Dlhé, krátke, obtiahnuté či voľné. Všemožných farieb teda vyhýbala som sa bielej. Trička boli obyčajné. A to vlastne všetkým vadilo. Celej dedine vadilo, že som proste iná. Ale pre pohľady iných nevadili. Stareny si o mne šuškali všetko možné. Raz som dokonca započula aj to, že som dcéra diabla a potom, že do mňa vstúpil diabol. Možno som si to vyslužila aj tým, že som ako jedina nechodila do kostola. Možno som aj mala niečo s Diablom lebo ja som o iný život neprosila Boha. Ten sa mi totiž chrbtom otočil už veľmi dávno. A to keď som mala 10. Moja mama zomrela na nejakú chorobu. Tak ako som sa mohla modliť ku Bohovi keď som vedela, že ten sa na mňa viac nepozerá tak ako na iných. Diabol sa mi zdal lepší teda skôr ešte som vtedy nevedela čoho je schopný a dúfala som, že niečoho určite. Ale vráťme sa späť ku tomu rozhovoru.
"Takto mladá dáma nehovorí. Stefan je veľmi milý muž. Keby si mala trocha rozumu tak by si to videla." jej hlas bolo pokojný až mi zimomriavky vyskočili.
"Prepáč ja som zabudla, že dokonalý muž je ulízaný klamár." môj hlas bol taktiež pokojný. No na túto vetu reagoval už aj otec.
"Mladá dáma. Pekne krásne za ním zajtra pôjdeš keď skončí omša." narozdiel odo mňa a Sone môj otec znel naštvane.
"Otec o takom čase ešte spím." ušknula som sa. Vedela som,že skôr či neskôr ma pošlem preč. A to bude moja vstupenka na to sa ísť trocha prejsť von aj keď do dažďa.
"Tak zajtra nebudeš. Pôjdeš do kostola a potom za Stefanom. Čo o ňom viem ja tak je veľmi bohatý a bude prínosom do našej rodiny." buchol päsťou o stôl až naskočili taniere, poháre aj príbor.
"Terat poviem niečo ja. Zajtra si budem robiť čo len chcem. Napríklad sa pôjdem previesť na koni. A teraz ak vám to nebude vadiť vlastne aj keď bude tak ja odchádzam." postavila som sa až stolička na ktorej som sedela padla. Bolo mi jedno čo mi ešte povedia.
"Ak nemáš vpláne zmeniť svoj názor tak sa ani nevracaj." Kto vie možno práve táto otcova veta bol dôvod prečo sa to všetko stalo. Možno zasiahol Boh a potrestal otca za to, že keď moja mama zomrela nevyronil ani jednu slzu. Možno to bol Diabol, ktorý splnil moje želanie.

Vonku lialo tak, že som po pár minútach bola úplne mokrá. Vedela som, že do lesa sa chodiť nemá. Že je to veľmi nebezpečné teda v noci. No chodila som tam pravidelne a nikdy sa mi nič nestalo. Aspoň viem, že nikdy nemám hovoriť nikdy.
Kráčala som lesom a bola som rada, že tam aspoň trocha menej prší. Síce som milovala a stále milujem dážď chorá som byť nechcela. Pod nohami mi šuchotalo morké lístie.
Možno keby som nebola tak naštvaná tak by som si ho všimla a možno nie. Veď aká ľudská bytosť si všimne upíra?
Vlastne som si to aj po pár minútach uvedomila, ale v lese si poviete bola to len srnka a nie bol to upír. Konečne som sa dostala na miesto kde som pravidelne sedávala. Bola to vážne malinká čistinka. Mala som tam veľmi príjemné miesto na sedenie. Boli tam skaly teda skôr to vyzeralo ako nejaké zničené staré múry. Nikdy som sa o to nezaujímala aj keď som chcela. Lialo tam asi ešte viac ako mimo lesa,ale potrebovala som chvíľu ticha a pokoja. Sadla som si na skalu. Ruky som mala spustené len tak a kvapky mi stekali po vlasoch a celom premočenom tele. Upokojovala som sa a išlo mi to vďaka tomu dokonalému tichu teda tichu ako tichu. Dážď som vnímala ako ticho.
Napravo odomňa presvišťal vietor dosť chladný až ma vtedy zamrazilo. Vlastne ma aj striaslo. No oveľa horšie mi prišlo keď som na svojích skrehnutých ramenách a rukách pocítila teplo plášťa. Keď som pomaly otočila hlavu do prava aby som presne zistila kto tam sedí srdce mi bolo ako splašené. Bála som sa a chcela som utiecť, ale nemohla som sa ani pohnúť. Len otočiť hlavu. A keď môj zrak spozoroval muža sediaceho vedľa mňa môj strach sa o niečo zmenšil.
Sledoval ma očami. Doteraz si pamätám tie čierne oči a tú bledú pleť. Na tváry mal jemne posmešný úsmev, ale aj nebezpečný úsmev. Narozdiel odomňa jeho vlasy vyzerali ako keby práve vyšiel od kaderníka a nie ako keby sedel na ďaždi. Sledovala so ho skrehnuto až som si začala myslieť, že sa viac nepohnem
"Baf." pri tom ma až myklo a bola som rada, že sa viam hýbať. "Nehryziem teda nie veľmi." Možno to bolo vďaka jeho hlasu možno vďaka jeho plášťu. Neviem,ale začalo mi byť príjemné.
"K-kto ste?" vykoktala som. Bola som udivená tým ako vyzeral. Ako sedel. Nepohnuto ako keby ani nepršalo ani najmenší závam vetra s ním nepohol.
"Niekto kto vás sleduje už veľmi dlhú dobu. Diabol síce nie som, ale možno je pomocník. Tovje želanie ak chceš splniť vie no pamätaj návratu späť niet." možno bo jeho rým divný a ani poriadne neviem či to bol rým,ale donútilo ma to usmiať sa.
"Ako chcete splniť moje želanie?"
"Veľmi jednoducho. Ak chceš nocou kráčať, nocou sa stať musíš, inak sa v nej stratíš. Takže z vás spravím niečo čo sa v tej noci jednoducho nestratí." uškrnul sa. Natiahol ku mne ruku a odrhnul mi čierne vlasy s krku. Ctila som je chladné prsty na svojom krku no bolo to príjemné. Možno to bolo príjemné preto lebo som chcela nech spraví čokoľvek aby to
spravil.
Po pravde ani neviem ako, ale ocitla som sa chrbtom na zemi. Zem bola mokrá, ale cez jeho plášť som necítila chlad zeme. Hľadel mi do očí. Nevedela som čo chce robiť no nebránila som sa.
Zacítila soom ostrú bolesť na krku možno som aj vykríkla neviem. Bolesť bola príliš silná. Keď som sa mu znova pozrela do tváre videla som ako ju má celú od krvy, ako si hryzie zápestie ako mi ho prikladá ku perám. Ako mi jeho krv steká po jazyku a po celom hrdle.
A čo som cítila keď dal ruku preč. Nič. No videla som ako naklonil hlavu nabok potom jeho jemný úsmev a nakoniec už nič.

Keď som sa zobudila neviem koľko to bolo dní tak tam sedel a sledoval ma tmavými očami. Bola noc no mňa príšerne bolela hlava a krk.
"Čo sa stalo? čo ste spravili?" boli moje otázky.
"Zlomil som vám väzy teda tebe. A ty si mŕtva a si upír." uškrnul sa. Keď som začala vnímať tak mi všetko vysvetlil a konečne som mohla začať žiť svoj nový život!

"...Ak chceš nocou kráčať, nocou sa stať musíš, inak sa v nej stratíš..." tieto slová som ti naveky zapamätala. Tak ako jeho meno Lailah de Franches. Dovolil mi privlastniť si jeho meno. No je tiež pravda, že som ho už dlhé roky nevidela.

Ako som sa stal upírom

Miloval som svoju rodinu. I sestru. Žil som v jedinej ľudskej dedine vo Vampirii. Ľudia sa rodili a mizli, pohlcovaní stvoreniami z temnoty... tak nám to aspoň hovorila mama. Carrie to brala ako rozprávku, z ktorej ako desaťročná dávno vyrástla a myslím, že to bolo správne. Bola ešte príliš malá aby vedela pravdu.
No ja som mal šestnásť a skúsenosti viacročného človeka. Párkrát som videl ako tí ľudia zmizli a verte mi nebolo to nič pekné. Neexistovala ochrana. Boli sme ľudia chovaní ako prasce na potravu a všetci to vedeli...
no ja som nevedel prísť na to ako je možné že ešte stále žijeme.
A tak som špehoval. Bol som všade kde sa mihla slonovinová koža ktorá nebola okrášlená párom červených očí. Naučil som sa ich hrať, mýliť, pliesť, jednoducho naučiť sa prežiť čo najdlhšie so susedmi, medzi ktorými bolo prežitie umením. Samozrejme, mama sa o mňa bála no časom si na to zvykla a Carrie som so sebou nebral.
Našiel som podzemné chodby a hoci bolo ťažké sa v nich orientovať ja som vždy šťastne dorazil naspäť domov. Až raz... nevedel som kde sa nachádzam, kde mám ísť, kde je sever a kde juh. A v tej chvíli som začul plač. Moja malá sestra ma sledovala.
Neviem ako dlho sme hľadali východ, ale Carrie plakala a ja som ju jednoducho vyhrešiť nemohol, len zobrať na plecia a ako správny brat ju uistiť, že sa nič nestane. Potom pokračovať v hľadaní... no jej plač začul aj niekto iný.
Hrozivejší.
Inteligentnejší.
Najkrajšia postava akú som kedy videl.
Vždy som totiž beštie videl z diaľky, príliš ďaleko na to aby som si ich mohol všimnúť podrobnejšie. Toto bola žena, žena ktorá ma so žiarivým úsmevom uisťovala, že mi pomôže. A ja som bol omámený prikývol, vidiac ako berie Carrie za ruku a vzápätí jej zarýva zuby do hrdla...som si spomenul.
Potom som utekal ako mi nohy stačili, zatočiac za roh sledujúc ženinu spoločníčku, rovnako desivú, rovnako krásnu, rovnako beštiálnu. Ocitol som sa v slepej uličke a v tej momente som sa rozlúčil so životom. Neviem prečo ma tá čiernooká ušetrila. Oklamal som ju, ani neviem ako sa mi to podarilo. Pomútila mi hlavu a bol som si istý, že ma tá druhá chce zabiť ale zrazu som zacítil jej pery na mojom hrdle a mučivú bolesť. Potom sa odpadol. Keď som sa prebudil pozerala na mňa a ja som sa cítil inak. Cítil som sa akoby som mohol vyzabíjať všetkých nepriateľov mojej dediny. Samozrejme, keby som nebol jedným z nich.

Spomienky z môjho ľudského života mi neboli odoprené. Ale predsa som ich nevidela tak ostro, ako by som ich chcela vidieť. No ten večer,kedy som pocítila chlad smrti sa mi vyril do pamäti a vidím ho najostrejšie.Bolo to v roku 1643.
Vtackala som sa do tmavej uličky. V tomto stave som nevnímala nič. V inej situácí by ma asi premohol strach. Tak rýchlo, ako som sa do nej dostala, by som z nej aj utiekla. Kiežby bola iná situácia. Kiežby som sa nedala presvedčiť, aby som išla na ten ples a nenechala sa opiť mojimi sestrami,ktoré by sa ma najradšej zbavili. Zrejme o tom im šlo. Len som išla ďalej. V krvi som mala priveľa alkoholu na to,aby sa dostavil strach. Ani sama som nevedela, kam idem. Zrejme som nemala ciel. A alkohol zapríčinil otupenie mojich zmyslov. Kôli tomu som si nevšimla bedňu pod mojimi nohami. Spadla som na vlhkú zem. Ešte včera pršalo. Chvílu som len tak ležala hore chrbtom a prytískala si líce a dlane na mokrú zem, neschopná vstať, keď som v pravom zápästí pocítila ostré štípanie. S veľkou námahou som zaostrila zrak. Na čiernej zemi pod mojou pravou rukou sa miešala krv s alkoholom. To som, samozrejme, kôli tme a vínu, ktoré som pila, nevidela. Nasvedčovalo však o tom moje rozrezané, krvácajúce predlaktie, z ktorého sa prekvapivou rýchlosťou valila krv, a črepy z flaše vína okolo mojej ruky, ktorú som po celý čas držala ,ešte nedopitú, v ruke. To štípanie som veľmi nevnímala, ale aj napriek tomu sa mi do očí nemilosrdne natlačili slzy. Nad ich zotretím som ani nepremýšlala, ale keby aj, zrejme by sa mi nepodarilo zdvihnúť ani jednu ruku. A tak som zostala nehybne ležať so slzami v očiach. Vedela som, že sa blíži smrť. Bola takmer na dosah. Niekomu inému by pred očami prebehol celý život, keď sa blíži smrť. Ja som dúfala v opak. Keby mi mysľou prebehol môj nenávidený mizerný život, asi by mi k tomu všetkému prišlo aj zle. Ticho som ležala, bez akejkoľvek námahy volanie o pomoc, alebo výkrikov bolesti. Čakala som už len na smrť. A zrazu tam bol. Akoby tam bol celý čas, len som si ho nevšimla. Pozrel na mňa, pričom v tvári sa mu miešalo kopec pocitov a s mojou otupenosťou som ich nedokázala rozoznať. Mal hnedé vlasy, po ramená, na temene zopnuté do chvosta, neprirodzene bledú pleť a lesklé červené oči, aké som ešte nikdy nevidela. Vyrazil mi dych. Úplne som prestala dýchať, aj keď pred tým som sa nesnažila o nič viac. Keď som konečne odtrhla pohlad od jeho krásnej tváre, pozrela som sa na jeho oblečenie, ktoré v tejto dobe hralo dosť podstatnú úlohu, pri posudzovaní ľudského charakteru. Zrejme pochádzal zo šlachty. Ako ja. Aj moje oblečenie by to potvrdilo, aj keď teraz bolo špinavé, mokré a možno aj roztrhané. Ale nikdy som nebola na svoj pôvod hrdá. Aj keď som mala “čistú“ krv len z jednej strany. Radšej by som, tak ako prvé roky môjho života, vyrastala v chudobe a vyhla sa tak intrigám, podvodom, klamstvám a všade prítomnej nenávisti, ktorú všetci zakrývali a predsa bola taká zjavná. Zdvihla som pohlad a pozrela mu do očí. Hľadel na mňa ľútostivo, nerozhodne aj vražedne. Zrejme zvádzal nejaký vnútorný boj. Teraz som čakala na dve veci-na výsledok a na smrť. Bola som zvedavá, čo príde skôr. Po pár sekundách sa pohol, postavil sa a natiahol, aby ma zdvihol zo studenej zeme. Niečo vo mne, celkom silné, mi našepkávalo, že sa mám báť. Ale moje zmysli neboli schopné strachu. Jemne a opatrne ma zdvihol, akoby som bola bábika, ktoré som ako malá s obľubou hojdávala vo svojom náručí. A zrazu som si želala, aby som tie časy mohla vrátiť. Aby sa matkina choroba zistila skôr. Aby bolo možné ju zachrániť. Aby ma ešte veľakrát zovrela vo svojom milujúcom objatí a aby som nemusela odísť k môjmu nenávidenému otcovi. Ale ja som dobre vedela, že sa to už nevráti, že už matkino objatie nikdy nepocítim a že zachvíľu zomriem. Keď ma muž zdvihol, s veľkou námahou som mu prevesila ochabnuté ruky cez ramená, na chrbát. Pritisla som si zranené predlaktie na jeho studenú kožu, čo zmiernilo moju bolesť. Bol ako ľad. Pozrela som dole. Pod nami bola veľká tmavý mláka. Nevedela som, koľko som tam ležala, ale vytieklo mi veľa krvi, ktorá sa mi zrejme zaplietla aj do vlasov a tkanív môjho rukáva. Smrť sa blížila a ja som sa s námahou usmiala nad faktom, že som stihla obe veci, na ktoré som čakala. Aj jeho rozhodnutie a zachvíľu aj smrť. Ale to rozhodnutie som tak celkom nechápala. Čo ten muž nevidí, že mi zostávajú len minúty? Do nemocnice ma už nestihne odniesť a aj tak som pochybovala, že by mi tam pomohly. Ale možno mi nechce pomôcť, ozýval sa ten silný pocit, ktorý mi tiež napovedal nebezpečenstvo. No ja som verila, že ma chce zachrániť, aj keď to zrejme nebolo možné. Keď vtom sa rozbehol a ja som prestala pochybovať. Okolie sa zlialo do veľkej škvrny, v ktorej som nerozoznala ani tvary, ani farby. A čas plynul pomaly, minúty, ktoré ma delili od očakávanej smrti sa zdali dlhšie. Žeby tu bola ešte šanca na záchranu? Utekal nesmierne rýchlo, ako neriadená strela a ja som zatvárala oči vždy, keď pred nami niečo bolo, ale on sa tomu šikovne vyhol. Vzduch, ktorý do nás narážal, pri našom nočnom behu po Benátkach mi jemne narážal do tváre a ja som zabudla na koniec, ktorý sa blížil. Ani som si nevšimla ako, ale dostali sme sa pred krásny, veľký dom. A v zlomku sekundy sme boli vnútry a ja som ležala na mäkkej sedačke. Naklonil sa nad mňa a ja som začala pochybovať, či sa skutočne blíži smrť. Asi už prišla a toto bolo nebo, pretože na to, aby vyzeral ako anjel mu chýbali len veľké biele krídla. Ale v zápästí som stále cítila bolesť. Je bolesť cítiť aj v nebi? Toto mi nešlo do hlavy. Tento jediný fakt mi nezapadal do predstavy o nebi. A v tvári toho anjela sa opäť objavilo pochybovanie. Nakoniec sa ešte priblížil a ja som zadržala dych. Priložil si svoju ruku ku perám a zahryzol. Potom som tú ruku pocítila ja, na svojich perách a v ústach som cítila teplú tekutinu. Po chvíli ruku odtihol a zlomil mi väzy. Dočkala som sa smrti. a vtom sa mi pred očami, ktoré nachvíľu zahalila tma vyjasnilo a ja som videla, počula aj cítila ešte ostrejšie.
A večnosť sa začala...

Prvá láska rovná sa moja smrť alebo keď človek prestane rozmýšľať


Môj životný príbeh nie je zaujímavý. Upírstvo som si nikdy nevyžiadal. Chcel som proste žiť svoj obyčajný život, ktorý bol medzi rečou dosť nudný. Veď čo už by sa mohlo stať zaujímavé v rokoch 1113-1135. Naschvál som spomenul len tieto roky. Prvý je totiž môj rok narodenia a druhý rok kedy som zomrel a narodil sa zároveň.
Môžem povedať, že pokiaľ som nedovŕšil vek 18 rokov tak som bol taký poslušný chlapec a možno práve taký som mal ostať a teraz by som bol niekde v zemi. Keď som sa uprostred decembrového večera potĺkal po meste asi 130km od Paríža. Snehu bolo dosť veľa, ale zima nebola príliš nepríjemná. Asi som sa radšej nemal túlať vtedy ulicami mesta alebo asi mal. No vtedy sa môj život zmenil. Mal som 18 a bol som slušne vychovaný no niekedy vás citi a túžba donútia robiť veci, ktoré by ste inak nerobili.
Zbadal som ju stáť opustenú pod jednou lampou ako čaká na nejaký kočiar. Mohla mať tak 18 možno viac. No veľmi dokonale som si zapamätal to ako vyzerala. Vysoká a štíhla. Krásne upravená v tmavo zelenom kabáte. Vlasy mala tmavo hnedej farby zviazané a vypnuté dohora. V prenikavo hnedých očiach sa odrážal výraz vystrašeného sŕňaťa. Ako slušne vychovaný aj keď len 18 ročný muž som išiel za ňou a slušne sa spýtal čo tu robí tak sama. Jej odpovedi som nechcel veriť. „Matka ma vyhodila z domu a ja neviem kam mám ísť.“ To bola jej odpoveď. Bolo to zvláštne. Vyzerala ako z veľmi dobrej rodiny a vlastne aj bola ako som sa neskôr dozvedel. Chvíľu som tam s ňou stál a priam som ju hltal svojimi tmavošedými očami až pokiaľ neprišiel nejaký kočiar.
„Kam chcete ísť?“ spýtal som sa jej skôr ako stihla nastúpiť.
„To vám neviem povedať, ale môžete mi veriť, že sa mi dvaja ešte niekedy stretneme a dúfam, že za lepších okolností.“ Vtedy za ňou kočiš zavrel dvere a odišiel preč. Ešte hodnú chvíľu som sledoval kočiar ako odchádza a až keď zahol za roh tak som pokračoval po svojich. Nerozumel som tomu. Ak ju matka vyhodila kam chcel ísť? Prečo povedala, že sa ešte raz stretnú keď ani nevedia svoje mená? Mal som veľa otázok a nedali mi pokoj ani keď som prišiel okolo jedenástej domov a išiel som do svojej izby. Nech som robil čokoľvek nevedel som ju dostať z hlavy ani keď som zaspal. Aj vtedy som ju videl. Vtedy som prvý krát pocítil lásku aj keď som ju nepoznal a modlil som sa aby som ju stretol ešte raz aspoň jediný raz ,a aby mi vysvetlila čo je zač a čo sa jej stalo.
Odvtedy som o nej nepočul a ani ju nevidel. Zo začiatku som bol zničený, ale prešlo ma to a aj tak som si nemohol dovoliť byť nešťastný na Vianoce.
Po dome sa ozývali tóny všemožných pesničiek a voňalo to tam všemožnými vôňami. Zvonček na dverách zvonil tak často, že sluha nestíhal behať tam aj späť. A ja som sa na tom skvelo bavil. Vianoce som mal ako tak rád, ale len z pár určitých dôvodov. Prvý konečne ma prestala matka poučovať. Druhý konečne bol ten dom o niečo plnší a ten tretí na ktorom som sa tam bavil bolo to, že sluhovia nestíhali. Bol som veľmi škodoradostný. Sledovať to ako sluha, ktorý otváral dvere zakopával a zhadzoval čo mu prišlo do cesty čo po prípade bola moja matka alebo nejaký iný sluhovia. No aj tak to bolo stereotypné pokiaľ nezazvonil zvonček znova a nezapočul som známy hlas. Matka mi spomínala, že tento rok na Vianoce príde aj môj nejaký vzdialený bratranec s neviem ktorého kolena a ktorého mesta. Naša rodina bola totiž tak početná, že sa to nedalo zapamätať. Ale naspäť ku tomu kto prišiel. Pozorne som sledoval vchod do obývacej izby pokiaľ prídu snáď už posledný príbuzný keď som ju uvidel.
Bola to ona vedel som to. Tie tmavo hnedé vlasy teraz lemujúce jej tvár a padajúce na ramená. Tie jej prenikavo hnedé oči a štíhla postava v tmavo červených šatách. Veľmi rýchlo som stál na nohách a kráčal smerom ku nej. Sledovala ma očami pričom sa jej usmievala. Už som bol skoro pri nej keď na mňa zakričal ten môj bratranec, ktorého meno som ani nevedel teda skôr som si vtedy nevedel spomenúť ale tušil som, že to je niečo na „F“.
„Lailah! Bratranec môj mladý!“ zakričal pričom ma objal a vytrhol ma tak z môjho pôvodného plánu.
„Zdravím ťa!“ meno som si radšej odpustil lebo som si vážne nevedel spomenúť.
„Syn môj ako vidím už si sa pozdravil so svojím bratrancom Michaelom a jeho krásnou manželkou Elizabethou Petrova teda teraz už Elizabethou Pierce.“ Usmiala sa moja matka vďaka čomu som zistil meno svojho bratranca a meno tej, ktorej meno som chcel vedieť najviac. A ešte som dostal odpoveď na to ako je možné, že vedela že sa ešte stretneme. Keď som si to tak dal dohromady tak som sa až zhnusil nad svojím bratrancom. Mal 27 a ona mohla mať nanajvýš 20 a to v tých časoch bolo trocha divné.
„Teší ma Pani Elizabeth.“ Usmial som sa a vtisol jej bozk na ruku. Slušne vychovanie nikdy nezabudnúť teda aspoň nie v prítomnosti mojej matky.
„Rada Vás spoznávam Pán Lailah de Franches.“ Jej jemná poklona mi takmer vyrazila dych no ovládol som sa.
„Frank!“ Michael to tak zakričal, že som takmer ohluchol na jedno ucho a stratil sa. Takže som tam ostal sám s Elizabethou.
„Mohli ste mi aspoň spomenúť, že ste manželka môjho bratranca.“ Pošepkal som potichu aby to nebolo počuť na celú miestnosť.
„A čo ak vtedy som ešte nebola?“ jej úškrn bol úplne posmešný. Neveril som, že predo mnou stojí tá istá žena, ktorá stála predo mnou v tú noc.
„Ako to myslíte. Nezobrali ste sa predsa cez noc alebo?“ zabúdal som na slušnosť.
„Po pravde sme sa zobrali asi pred 3 dňami takže to môžeme brať aj ako cez noc. Boli by ste, ale taký láskavý Lailah a doviedli ma ku stolu lebo môj manžel sa stratil v dave.“ Usmiala sa ešte viac a jemne nadvihla obočie. Prevrátil som očami a nastavil jej ruku, ktorá ona ochotne prijala a odviedol som ju ku stolu. Na moje veľké šťastie sme sedeli oproti sebe a ona očividne zaujatá svojím manželom sledovala mňa. Pri hlavnom jedle som tomu už úplne nerozumel. Tie jej dlhé pohľady no pritom vedľa nej sedel jej manžel. Ten pohľad vystrašeného sŕňaťa v tú noc pričom mala kam ísť. V hlave mi postupne začínalo hučať pričom som vedel, že to nie je množstvom toho alkoholu v mojej krvy. Po večery sme sa vrátili do spoločenskej miestnosti kde pokračovali rozhovory a na moje šťastie aj pohľady Elizabethy. Sedel som čo najďalej v kúte od všetkých tak ako každý rok. Cigaretový dym a príliš veľké množstvo alkoholu pre mňa vážne nebolo. No asi som tam radšej mal sedieť a opiť sa do nemoty lebo by to bolo lepšie ako to, že som rozmýšľal nad tým čo je Elizabeth zač a čo sa deje so mnou. Vlastne druhú časť vety som vedel. Miloval som ženu svojho bratranca. Mohla byť lepšia kombinácia? Nie nemohla.
Večer sa neuveriteľne tiahol a už som sa začínal modliť aby odišli no problém bol v tom, že oni to nemali v pláne. Na hodinách odbila polnoc keď sa Elizabeth zdvihla a odišla s miestnosti. Rozhodol som sa ju nasledovať. Sledoval som ju na druhé poschodie na balkón.
„Môžete mi vysvetliť čo máte v pláne robiť?“ spýtal som sa to jemne podráždene. Rukami sa opierala o kamenný múr a sledovala mesiac.
„Je krásny však? Taký bledý a dokonalý.“ Moju otázku ignorovala proste len očami sledovala mesiac a hovorila ako keby som tam ani nebol.
„Je to len mesiac.“ Povedal som pričom sa prišiel až ku nej.
„Nie!“ okríkla ma. „Nie je to len mesiac. Je to niečo oveľa viac. Niečo oveľa krajšie. Niečo čo je dokonalé tak ako málo vecí na tomto svete.“
„Na tomto svete nie je nič dokonalé.“ Môj hlas sa postupne dostával do normálneho stavu pri pohľade na ňu v žiary mesiaca.
„Je niečo na tomto svete dokonalé je. Len je to ťažké dostať no ja som to dostala.“ Možno keby som ju nezastavil tak by som sa to dozvedel skôr a mohol som si zachrániť vlastný krk. No ja som inteligent som ju prerušil bozkom. Proste moje citi a túžba prevŕšili nad zdravý rozum. Vedel som, že za nami nikto nepríde veď na to nemali ani jediný dôvod. No najviac ma prekvapilo to, že mi bozky opätovala a postupne mi dovolila rozopnúť jej šaty pričom mi ona rozopínala sako, košeľu a postupne aj zbytok našich oblečený zmizol. Podrobnejšie to nejdem popisovať lebo by to bolo nevhodné. Poviem len to, že to bola najlepšia noc môjho života no bohužiaľ len noc. Ráno som sa zobudil v posteli no sám. Hodil som na seba župan a išiel som do jedálne. Našiel som tam svoju matku s pohárom v ruke v ktorom bola čistá voda.
„Dobrá ráno mamička. Už všetci odišli?“ spýtal som sa zvedavo a sadol si oproti nej.
„Dobré ráno. Áno všetci sú preč chvála bohu.“ Usmiala sa moja matka a vypila plný pohár vody na ex.
To bolo druhý krát čo som ju stretol a myslel som si, že to naozaj bolo naposledy. No stretol som ju ešte raz v živote a to vtedy naozaj bolo naposledy. Mesiace plynuli a roky tiež. Vlastne až tak veľa rokov neubehlo. Presne povedané 4 roky ubehli a to vám poviem, že skoro presne na deň kedy som na ňu znova narazil 3 dni po Vianociach.
„Myslel som si, že už vás nikdy nestretnem.“ Povedal som keď som ju uvidel ako stojí pod tou istou lampou a čaká na koč. Bola stále rovnaká ani o vlas sa nezmenila. Vlastne mi to prišlo dosť vtipné. Znova tá istá lampa tá istá situácia a znova to je cez decembrovú noc.
„Myslela som si to, ale neočakávané záležitosti ma donútili vrátiť sa ku mojej matke.“ Znova som v jej očiach videl výraz vystrašeného sŕňaťa.
„A to sú aké?“ spýtal som sa vo chvíli keď prišiel koč a ja som jej otvoril dvere.
„To vám poviem keď pôjdete so mnou.“ Usmiala sa a ponúkla mi miesto vedľa seba v koči. Nasadol som aj keď mi niečo hovorilo aby som nešiel.
Koč išiel vyše pol hodinu do ulíc ktoré som ani nepoznal až konečne zastal. Pomohol som jej vystúpiť a až potom som sa obzrel. Stáli sme pred malým a ošúchaným domom ktorý vyzeral na spadnutie teda aspoň do tej chvíle pokiaľ ona nevošla do dverí. Nasledoval som ju.
„Odpoviete mi?“ spýtal som sa pričom som si ju premeral. Mala na sebe korzetové čierne šaty. Plášť si dala dole hneď ako som vošiel dnu. Prešla pár krokov ku mne a odhrnula mi vlasy z čela.
„Chýbali ste mi! Moja matka je už vyše 7 rokov mŕtva. Nikdy som vášho bratranca nemilovala vždy ste to boli vy.“ Hovorila sladko pričom ma stlačila ku posteli. Išiel som dobrovoľne. Omámený jej očami.
„Keby ste tak vedeli aké je to úžasné žiť tak ako ja. Vlastne vám to môžem ukázať no najprv chcem vedieť čo ku mne cítite.“ Kolená sa mi podlomili keď som narazil o posteľ a spoločne sme padli na čistú posteľ čo ma dosť prekvapilo.
„Ja neviem čo si mám myslieť.“ Postupne mi začínala rozopínať košeľu a ja neviem prečo, ale chcem so ujsť čo najďalej.
„Tak nemyslite ale cíťte.“ Uškrnula sa. „Bude vás škoda. Ako človek ste veľmi krásny, ale slabý.“ Dobre môžem priznať, že jej pery na mojom krku ma upokojili no aj tak som chcel ísť preč. Pocítil som ostré bodnutie na krku no výkrik som si odpustil. Niekde uprostred tej bolesti som počul jej hlas ako mi šepká nejaké slová ktorým som nerozumel no jedno slovo som rozumel a to „...upír....“ nevedel som prečo, ale teraz som si vážne želal zomrieť. Čítal som o upíroch dosť toho na to aby som vedel čo spravila. Môžem aj pripustiť, že som si veľa krát želal skúsiť to, ale nie navždy. A keď som cítil tú bolesť sa stupňovala a ja som už nevedel ani krik zadržať. Kričal som od bolesti to si pamätám lebo to jediné som počul a cítim som bolesť a jej chladný dotyk na mojej horúcej pokožke. V tých chvíľach vo mne splanula aj nenávisť ku nej. Miloval som ju no nenávidel som ju za to, že mi zobrala život. Zomrel som. Vždy som mal trocha problémy s chorobami a asi upíri jed ma trocha dorazil teda moje telo.
Zobudil som sa ráno. Závesy boli zatiahnuté a bol som rád, že ona spí vedľa mňa. Potichu som sa postavil s postele. Vedel som, že na slnko vyjsť nemôžem no v tom dome som mal všetko čo som potreboval. A to drevo a seba. Ako upír som mal dosť sily na to aby som jej ublížil aspoň vtedy keď bude oslabená. Prešiel som ku zlámanej stoličke a zlomil som nohu tak aby bola špicatá. To ju zobudilo. Schmatla ma a tresla o stenu.
„Čo robíš?“ spýtala sa ma podráždene a ja som v nej videl toho upíra.
„Hrám sa.“ Priznávam táto odpoveď bola blbá ale inú som si nevedel vymyslieť.
„A ja sa volám Jozefína. Ty ma chceš zabiť?“ spýtala sa a nevinne sa usmiala.
„Asi nie.“ Odpovedal som na čo ma pustila a otočila sa mi chrbtom. Moju zbraň mala v ruke a ja som sedel na zemi.
„Prečo si mi dala toto prekliatie?“ spýtal som sa načo mi preletel okolo hlavy ten kus dreva a zapichol sa vedľa mňa do steny.
„Je to dar.“ Zasyčala na mňa a obliekla si plášť. „Donesiem ti niečo na jedenie.“ Usmiala sa. Postavil som sa na nohy a keď som zdvyhol zrak tak stála oproti mne.
„Budeš možno zvláštny upír no dúfam, že spoľahlivý.“ Usmiala sa a vtisla mi na pery dlhý bozk. TO bola jej chyba. Zaryl som jej zozadu kolík do srdca.
„Možno by si sa mala prestať správať ako malé decko keď už máš vyše 250 rokov.“ Niektoré veci z jej minulosti boli vážne zaujímavé a hlavne jej vek. Keď si na to tak spomeniem tak som krivdil svojmu bratrancovi. To ona bola na neho stará a nie on na ňu.
„A-ako môžeš.“ Spýtala sa pričom sa jej podlamovali kolená až úplne ležala na zemi.
„Takto.“ Netušil som kde sa vo mne berie toľko nenávisti no musel som to spraviť. Odtrhnúť jej hlavu bolo jednoduchšie ako plno iných vecí a to nehovoril o tom ako som jej vytrhol srdce a spálil ju. Aj keď spáliť som ju spálil až večer aj spolu s domom.
K matke som sa nikdy nevrátil nemal som dôvod. Moju minulosť som nechal v meste a ja som sa vidal úplne niekam inam sprevádzaný problémami. Odvtedy som nikdy nebol tak vychovaný, tak slušný ako kedysi. Bol som rebel pre ktorého pravidlá znamenali len slová. No bol som sám aj keď som to neregistroval poriadne pri tých všetkých ženách, ktoré mi prešli pomedzi prsty či už to prežili alebo nie.
No moja samota skončila keď som sa raz dostal do Bulharska. Katherine som jedinej splnil jej prosby lebo som vedel, že si zaslúži žiť svoj život. No pritom som vedel, že ak to spravím možno pocítim tú istú bolesť akú cítila Elizabeth keď som ju prebodol. No nepocítil som. Prijala to priam s otvorenou náručou. Zmizol som po nejakom čase a ju nechal ísť životom temnoty no sľúbil som jej, že sa s ňou znova stretnem a tak som tu na Vampirii kde je v týchto chvíľach aj ona.

If we don't end war, war will end us.

V kalendároch vtedy veľkými čiernymi písmenami svietilo číslo 1942. Tie čísla sa spájajú s jediným slovom- vojna. Smrť snáď nikdy nemala viac práce. Bojovalo sa všade vo svete a vojna svoje rúcho zhodila aj na Rusko. Bolo to pri vtedajšom Leningrade, kde nemecké vojská práve dobíjali druhé najväčšie mesto Ruska. Ja som vtedy bola v stane Červeného kríža, kde som práve hľadala obväzy pre vojaka so zranenou rukou. Nikdy by som dobrovoľne nevstúpila do vojny, no Nemci mi vzali všetko, čo mi bolo kedy drahé- rodičov a sestry, no hlavne milovaného brata Daniila. Chcela som pomstu, nič viac. Za akúkoľvek cenu. Napokon, vtedy už pre mňa cenu nič nemalo. Keď som konečne našla obväzy, ponáhľala som sa k ďalšiemu dievčaťu, ktoré pomáhalo zraneným a podala som jej obväz. Chvíľu som sledovala, ako zranenú ruku obväzuje, ako krv vsakuje do bieleho tkaniva. Potom som sa pohla k boku stanu a zadívala som sa na rozľahlé peklo na zemi. Odvšadiaľ sa ozývali výbuchy a krik, všade ležali nehybné telá... Nemyslím si, že by sa mi niekedy mohol naskytnúť horší pohľad. Rovnalo sa to jedine pohľadu na náš horiaci dom, keď naň spadla bomba a myšlienke, že som bola jediná z domu preč... Náhle sa neďaleko mňa ozvala rana a ja som sebou mykla, pohľad mi padol ku guľometu, pri ktorom po výbuchu míny zostalo ležať nehybné telo. Moja pomsta bola tu. Rozbehla som sa do zákopov, odtisla som telo nabok a chopila sa zbrane, ktorú som predtým nikdy nedržala. Dúfala som len, že sa mi podarí pomstiť sa čo najväčšej časti nemeckej armády. Strieľala som bez prestávky, len s myšlienkou na rodinu. Smrť však na seba nedala dlho čakať a ja som pocítila v hrudi ostrú bolesť po tom, čo sa pri mne ozval výbuch míny. Pohľad mi padol na rastúci červenú škvrnu na mojej hrudi a moje telo padlo na zem. Nekričala som o pomoc, nechcela som záchranu. Pomstila som sa, bol čas byť opäť s rodinou. Osud mi však neprial a ja som po chvíli neďaleko mňa pri lese zbadala skupinu mužov. Nikto si ich nevšímal, každý sa venoval bojom, či záchrane zranených, no keď človek zomiera, všimne si toho omnoho viac. Mali uniformy, no nevyzerali ako vojaci, nebojovali, len sa rozhliadali naokolo. Neskôr mi napadlo, že uniformy boli možno určitý druh maskovania. Prešli minúty, kým pohľad jedného z nich padol na mňa. Ten čas sa mi zdal ako večnosť. Všetko sa naťahovalo, všetko sa zdalo dlhšie a zložitejšie. Muž vykročil ku mne a chvíľu si ma obzeral.
„Žiješ?“ Spýtal sa a ja som jemne prikývla, zatiaľ čo mi krv stále presakovala látku na hrudi. Muž si zahryzol do zápästia a priložil mi ho k ústam. Pocítila som chuť krvi, nevnímala som ju však. Sily ma opúšťali a mne sa pomaly zahmlievalo pred očami. Cítila som ešte, ako ma zdvihol na ruky a kamsi kráčal, keď ma náhle obostrela temnota. Zomrela som.
No s rodinou som sa nestretla. Častokrát ani smrť nie je koniec.